Karmapov odkaz počas Letného kurzu 2022

Drahí priatelia v dharme, v priebehu tohto roka, ako aj počas toho nasledujúceho, budeme oslavovať 50-te výročie siete buddhistických centier Diamantovej cesty, vytvorenej nikým iným ako Lámom Olem Nydahlom a jeho zosnulou ženou Hannah.

Táto ich veľká cesta sa začala ešte v roku 1972 na žiadosť môjho predchodcu Jeho Svätosti 16. Karmapu Rangdžung Rigpe Dordžeho zakladať buddhistické centrá línie Karma Kagjü v západnom svete.

Láma Ole a Hannah si vzali túto jeho inštrukciu naozaj k srdcu a neúnavne pracovali na tom, aby sprístupnili Buddhovu dharmu ľuďom na celom svete.

V tých rokoch bola ich aktivita živená oddanosťou k môjmu predchodcovi Rangdžung Rigpe Dordžemu. Zostal ich hlavným zdrojom inšpirácie až do svojho odchodu v roku 1981 a aj potom.

Pokračovanie zabezpečil predošlý Šamar Rinpočhe, ktorý stelesňoval všetko, čo Rigpe Dordže učil a praktikoval. Prúd učení a energie bol tak naďalej vyživovaný, čím sa zaistilo, že smerovanie, ktoré dal Rigpe Dordže Lámovi Olemu a Hannah, zostane zachované.

Počas ostatných 50 rokov mal Láma Ole nespočetne veľa prednášok o dharme, odovzdal buddhistické útočisko desiatkam tisícov ľudí, viedol nespočetné množstvo meditačných kurzov a založil 640 centier Karma Kagjü po celom svete.

Samozrejme, z duchovného uhla pohľadu sú všetky tieto aktivity nesmierne dôležité. Čo ma ale nad rámec toho naozaj chytilo za srdce, boli práve tie jednoduché veci, ktoré Láma Ole robil – jeho ľudské kvality.

Myslím, že to, na čom v živote naozaj záleží, sú tie malé veci. Počas môjho detstva som stretol veľké množstvo úžasných praktikujúcich a okrem ich vytrvalosti v praxi a vedení ich žiakov to boli práve tie malé veci, ľudský rozmer, na ktorých skutočne záležalo.

Vždy, keď som cestoval s Lámom Olem a Hannah, mal som množstvo príležitostí byť osobne svedkom týchto jednoduchých ľudských kvalít.

Tiež som o nich oboch počul množstvo príbehov, ktoré mnohí z vás určite poznáte a ste ich zažili. Mnohí teda mohli mať svoju vlastnú skúsenosť.

Pre mňa je jednou z najpozoruhodnejších kvalít Lámu Oleho entuziazmus; neúnavné úsilie, ktoré prejavuje. Až do bodu, keď ho niekedy ľudia okolo neho takmer museli z jeho entuziazmu vytrhnúť.

Toto je niečo, čo sa vždy dotýkalo môjho srdca a stále sa dotýka.

Pre Lámu Oleho slová ako „som unavený“ alebo „som chorý“, alebo „možno neskôr“, prípadne „niekedy inokedy“ – tieto výrazové prostriedky jednoducho nevyzerajú byť súčasťou jeho slovníka. A myslím si, že je to naozaj ohromujúce.

Samozrejme, takéto kvality sú prirodzene prítomné vo všetkých ľudských bytostiach, ale u väčšiny z nich sú takpovediac v mnohých ohľadoch spiace. A ktovie, v prípade Lámu Oleho to mohlo byť tak, že tieto spiace kvality sa prebudili, keď videl ako Rangdžung Rigpe Dordže viedol svoj život.

Rigpe Dordže nespával viac ako 3-4 hodiny denne. Po zvyšok času bol neustále k dispozícii pre každého. A možno ten krátky čas, ktorý Láma Ole a Hannah mohli stráviť s Rigpe Dordžem, stačil na to, aby v nich niečo vyvolal či prebudil.

Mám pocit, že som niečo také mohol vidieť kedykoľvek som bol s nimi. Či to bol starý priateľ, spolupraktikujúci alebo neznámy človek, Olemu sa nikdy nezunovalo podať pomocnú ruku. Poradiť, poskytnúť ochranu alebo pocit pohodlia.

Počas cestovania si nielenže sám nosil batožinu, tie únavné batohy, ale kedykoľvek uvidel niekoho iného ako zápasí so svojím ťažkým nákladom alebo niečím, okamžite utekal k tomu človeku, aby ho vlastnými rukami (prípadne aj nohou, ak to bolo potrebné) podoprel.

Spomínam si na ďalšiu vec, ktorú som často pozoroval u Lámu Oleho a ktorú som sa sám naučil od mojej zosnulej starej mamy: nič by nenechal vyjsť nazmar.

Napríklad, akékoľvek jedlo mu navarili alebo inak ponúkli, zjedol koľko mohol a potom sa vždy uistil, že čo už nedokázal zjesť, posunuli niekomu inému, aby sa nič nevyhodilo.

Vážil si jedlo pre jeho vlastnú hodnotu. V zmysle, že to nie je o kvalite alebo kvantite, ale že jedlo je jedlo.

Jednoducho oceňoval čokoľvek mu ponúkli v ktorýkoľvek konkrétny deň – veľmi podobne, ako keď ponúkali jedlo členom Buddhovej sanghy na ich každodenných pochôdzkach za almužnou.

Nepovedali by „nie, nie, toto nechcem“ alebo „na toto som alergický“, ale len vďačne prijali, čo im bolo ponúknuté.

Ďalej je pre mňa skutočne inšpirujúce, ako sa Láma Ole vždy snažil odpovedať na každý jeden list, ktorý dostal – či už na papieri alebo neskôr elektronickou poštou – i keď to znamenalo zostať hore až do skorých ranných hodín.

Samozrejme, toto je len veľmi málo vecí, ktoré spomínam. Ale v krátkosti, práve na týchto malých ľudských veciach naozaj záležalo a dotkli sa môjho srdca.

A myslím si, že tieto jednoduché gestá zohrali veľkú úlohu v tom, že sa Láma Oleho dotkol toľkých životov, tým, že vytvoril tak veľa centier a priviedol toľkých praktikujúcich k Buddhovej dharme. A samozrejme, pri všetkých týchto aktivitách stála pri ňom jeho žena Hannah a neúnavne ho podporovala až do svojej predčasnej smrti v roku 2007.

Vzácna aktivita Lámu Oleho a Hannah nahromadila nezmernú radosť a zásluhy. A ja sa skutočne radujem z ich neochvejnej oddanosti praktikovať a zdieľať Buddhovu dharmu.

Bez nej by mnoho týchto úžasných domovov, ktoré nazývame centrami, a prirodzene najmä Európske centrum, vôbec neexistovalo a my všetci by sme sa tu dnes na tomto podujatí nemohli stretnúť.

Viacerí z vás, ktorí ste dnes buď osobne prítomní v Európskom centre alebo sa na tejto udalosti zúčastňujete prostredníctvom živého prenosu, ste veľmi dávnymi žiakmi Lámu Oleho – dalo by sa povedať priekopníkmi prvých dní, alebo takpovediac veteránmi.

Mnohí už máte za sebou dlhú, dlhú cestu a ste starými spoločníkmi na ceste Buddhovej dharmy.

Som si istý, že vy všetci si určite pamätáte tak veľa úžasných chvíľ zdieľaných s Lámom Olem a ostatnými navzájom; chvíle, keď ste zažívali nesmiernu radosť; momenty, keď ste sa cítili byť takmer osvietenými.

Určite si spomínate na množstvo situácií, keď všetko, čo Láma Ole povedal a urobil, vám dávalo úplný zmysel a keď ste cítili, bez akéhokoľvek tieňa pochybnosti, že toto je ono.

Musíte mať toľko spomienok na krásne časy strávené v spoločnosti dobrých priateľov, plných zábavy, smiechu, skvelých rozhovorov, úsmevov a všetkých druhov veľkých dobrodružstiev.

A samozrejme, je úplne prirodzené opatrovať si tieto pekné spomienky. Je tiež celkom prirodzené cítiť istú nostalgiu za takými nádhernými časmi a dokonca aj akúsi, dalo by sa povedať, túžbu znovu vytvoriť minulosť, priniesť ju späť, opäť ju oživiť.

Pre nás, ako pre ľudské bytosti, keď zažijeme niečo príjemné, je najprirodzenejším nutkaním pociťovať niečo ako „poďme opäť do toho a urobme to znova“.

Môžeme si zobrať veľmi jednoduchý príklad – zažívame nádherný východ slnka.

Nikdy sme to neplánovali, ale stalo sa, že sa zišli všetky podmienky a nastal dokonalý východ slnka. Náhodou ste boli pri tom. A teraz, keď sa to skončilo, máte tú túžbu zažiť to znovu. Samozrejme, je nemožné znovu vytvoriť presne ten istý zážitok, pretože ten konkrétny východ slnka bol iba v tom jednom bode vo vesmíre.

No i v prípade, že by ste mali toľko šťastia a dokázali opäť vytvoriť podobný zážitok, ani tak sa to neskončí.

Nebudete spokojní. Namiesto toho budete chcieť opakovať daný zážitok znovu a znovu a vytvárať ho opäť a opäť.

A v žiadnom prípade nehovorím, že je to zlá vec: ako som už spomenul, je to celkom prirodzené.

Problém je však v tom, že ak si vybudujeme návyk podliehať túžbe vytvárať akýkoľvek príjemný zážitok znovu a znovu, existuje riziko, že sa to časom zmení na nejaký návykový vzorec.

V tibetčine takýto návykový vzorec voláme pakčak.

Zvyčajne sa tak deje pre nedostatok bdelosti. Len nasledujeme naše impulzy bez toho, aby sme spozorovali, že kultivujeme isté návyky. Ani sa nenazdáme a zmenia sa na návykový vzorec – potešenie sa vytratí a namiesto toho sa stávame závislí na snahe uspokojiť túto potrebu.

Inými slovami, to, čo sa začalo ako nevinné prianie zopakovať si príjemný zážitok, sa zmenilo na niečo, čo je skôr závislosťou.

Tí z vás, ktorí ste s Lámom Olem už nejaký čas, ste si dobre vedomí toho, ako pri početných príležitostiach hovorieval – najmä pri odovzdávaní mnohých učení mahamudry – že prítomný okamih čohokoľvek, čo sa objavuje, je vždy svieži a nový.

Som si istý, že toto pochopenie čerpá z vlastnej praxe, že to, čo si želáme zažiť, sa nachádza v tom večnom okamihu sviežosti, kde nie je žiadne lipnutie na minulosti a žiadne dúfanie v budúcnosť.

A cítim, že praktikovanie Buddhovej dharmy nás má priviesť do bodu, v ktorom si začíname užívať spôsob života, keď vieme pojať každý okamih tak, ako sa deje.

Spôsob života, pri ktorom vieme akceptovať, že veci sa jednoducho dejú, dalo by sa povedať, takmer náhodne, a kde to plne prijímame.

Inými slovami, rôzne praxe Buddhovej dharmy sú zručnými prostriedkami – v sanskrite ich nazývajú upaja a v tibetčine im hovoríme thab.

Sú teda zručnými prostriedkami, ktoré nám pomáhajú zbaviť sa závislosti na túžbe opakovať tú istú skúsenosť znova a znova; tej závislosti na túžbe opakovať ju, aby sa stala trvalou.

Môžu nám pomôcť užívať si spôsob života, pri ktorom prestaneme vynakladať úsilie na obnovenie konkrétneho okamihu, konkrétneho zážitku.

Viete, ten východ slnka, ktorý sa nám tak páčil, sa môže stať len raz, a už nikdy viac.

Ale prostredníctvom našej praxe sa môžeme opäť naučiť byť hraví a nebojácni ako deti, užívať si každý okamih taký, aký je, namiesto toho, aby sme sa snažili znovu vytvoriť nejaký konkrétny okamih.

A ak mám pravdu, táto neohrozenosť bola vždy jednou z kvalít Lámu Oleho. Nikdy sa nebál naplno prijať prítomný okamih.

Ako praktikujúci, berúc tento podnet či – dalo by sa povedať – príklad, ak to dokážeme, potom budeme schopní plne prijať a pojať všetko, čo sa v našom živote deje.

Verím, že nič iné sa ani nedá robiť.

Pri tejto príležitosti by som s vami chcel ešte zdieľať, že vnímam ako kľúčové udržiavať otvorenosť, ktorú Láma Ole prejavuje počas svojho života.

Inými slovami, je veľmi dôležité byť v súlade s povahou ľudského života: že narodenie, starnutie, choroba a smrť sú časťami života, ktoré nemožno poprieť.

Dokonca aj náš historický Buddha Šakjamuni prešiel týmito štádiami života a žiadne z nich nie je nijako neprirodzené.

Prirodzene, sme naučení vidieť nášho Lámu ako dokonalého, neomylného, a v dôsledku toho máme tendenciu stavať nášho duchovného priateľa na piedestál a premeniť ho na akéhosi boha.

Isto je to pravé a vznešené gesto úcty a oddanosti; často je však založené na emócii, a teda existuje riziko, že by nás mohlo odviesť od najdôležitejšieho aspektu praxe, ktorým je vnímanie povahy života: pominuteľnosť, zmena.

Preto je pre nás dôležité si uvedomiť, že náš duchovný učiteľ, láma, ktorého sme sa učili vidieť ako dokonalého, je predsa len človek a ako taký podlieha pominuteľnosti a zmene.

Toto pochopenie nám môže pomôcť pustiť sa lipnutia na lámovi, najmä lipnutia na emocionálnom aspekte lámu.

Ak si pamätáte z Buddhovej dharmy, jedno z hlavných učení či praktík je známe ako Štyri opory, ktoré mi zosnulý Rinpočhe zvykol ponúkať a zdôrazňovať, znovu a znovu.

Prvou z nich je nespoliehať sa na človeka, ale na jeho prax.

Myslím, že je tu spojitosť.

Ako som už povedal, osoba, telo, reč, dokonca aj myseľ, sa neustále menia, ale prax sa nemení.

Je to tá istá prax, ktorú učil Buddha a ktorá sa praktikuje od tých čias. A je to tá istá prax, ktorú robíme teraz.

A prostredníctvom tejto praxe môžeme potom našu takzvanú myseľ transformovať na múdrosť. Preto si myslím, že je pre nás naozaj dôležité, aby sme si to pamätali.

Jedna vec je istá – už nikdy nebude ďalší Láma Ole.

Na jednej strane to môže byť dosť ťažko stráviteľné – pochopenie, že už nikdy nebude nikto ako on, že nikto ho nebude schopný nahradiť, že... ako hovorí jedno anglické príslovie, si nikto neobuje jeho topánky.

Nemusíme hovoriť o negatívach a pozitívach, ale ak dokážete chápať tento samotný fakt bez emócie, pretože je nenahraditeľný, nikto ho nemôže alebo nemal by sa pokúšať ho napodobňovať, a tak jeho pamiatka a jeho učenia zostanú navždy svieže.

Láma Ole a jeho učenia sú a vždy budú, dalo by sa povedať, nesmrteľné. Alebo „nadčasové“ je možno lepší spôsob, ako to vyjadriť.

Takže, jeho učenia sú navždy vo vašich srdciach. Všetci tí, ktorí ho poznajú, na neho, samozrejme, nikdy nezabudnú.

A ľudia ako Džigme Rinpočhe budú vždy ctiť jeho odkaz a jeho priania. A obzvlášť, pokiaľ ja sám budem živý, budem stále dbať na to, aby jeho odkaz zostal nepoškvrnený alebo nebol nahradený niečím iným.

Sú to vaše zásluhy, ktoré vám umožnili stretnúť sa s takým jedinečným učiteľom ako Láma Ole; preto si to vážte a opatrujte najlepšie ako dokážete.

Ako všetci vieme, Buddha povedal, že ak si chceme správne uctiť učiteľa, nesmieme sa zamerať na osobu učiteľa, ale na jeho prax, na jeho esenciu.

Ako som už spomenul, jednou z najdôležitejších praxí sú Štyri opory. Je to teda niečo, na čo by ste vždy mali pamätať a zameriavať sa. A ak to dokážete, potom kamkoľvek sa otočíte, kdekoľvek ste, učiteľ bude vždy prítomný.

Drahí priatelia v dharme, s týmto všetkým v mysli, prosím, pokračujte vo svojej praxi. Hovorieval som to často v minulosti a hovorím to opäť aj dnes: prostredníctvom našej zdieľanej praxe sme vždy spojení; bez ohľadu na fyzickú vzdialenosť medzi nami.

Ako vždy, venujem moje priania Zlatej girlande majstrov našej línie, ktorí reprezentujú buddhov a bodhisatvov, aby požehnali a ochraňovali nášho drahého Lámu Oleho.

Nech sa jeho prax naďalej rozvíja hladko, bez prekážok.

V neposlednom rade, prosím, dávajte pozor na seba a svojich milovaných a naozaj dúfam, že sa konečne opäť stretneme osobne, či už o rok alebo v blízkej budúcnosti.

Nech sa opäť stretneme po tomto dlhom období hibernácie a ten čas využijeme na to, aby sme zdieľali Buddhovu dharmu, spoločne praktikovali a dúfajme, našli našu cestu k osvieteniu.

Ešte raz, dobre sa o seba starajte.

Ďakujem vám.