Karmapova správa k úmrtiu Šeraba Gjalcchäna Rinpočheho

Thaje Dordže, Jeho Svätosť 17. Gjalwa Karmapa, zdieľa správu o úmrtí Manivu Šeraba Gjalcchena Rinpočheho.

Drahí priatelia Dharmy,

ctihodný Maniva Šerab Gjalcchän Rinpočhe – alebo jednoducho „Láma Rinpočhe” ako bol s láskou známy – bol jedným z najmilovanejších a vysoko rešpektovaných majstrov v našej línii Karma Kagjü. Jeho životný príbeh a rozsiahle aktivity bohato ilustrujú hlbokú oddanosť Buddhovej dharme a úžitku cítiacim bytostiam.

Lámu Rinpočheho poznám od detstva a od nášho prvého stretnutia sa o mňa vždy staral ako milujúci starý otec, s jedinou snahou až do posledného dychu svojho života naplniť priania zosnulého Šamara Rinpočheho. Napĺňať tieto priania, ako aj záväzok, ktorý dal veľkému 16. Karmapovi, neznamenalo nič iné, než zasvätiť svoj život praxi dharmy – a Láma Rinpočhe bol samotným stelesnením tohto odhodlania.

Teraz jeho fyzická prítomnosť opustila tento svet a táto strata v nás všetkých zanechala pocit hlbokého smútku, pocit toho, čo znamená mať duchovného priateľa, a pocit toho, čo to znamená stratiť hmatateľný prejav takého priateľa.

Hoci sa podoba Lámu Rinpočheho, ktorú sme poznali a na ktorú sme si zvykli, rozplynula, jeho aktivita bude určite pokračovať spôsobmi, ktoré si ani nevieme predstaviť. Aktivita bodhisattvu neutícha a ak máme dostatok zásluh, prejaví sa dokonca aj takými spôsobmi, na aké sme zvyknutí.

Zatiaľ čo Láma Rinpočhe inšpiroval nespočetné množstvo ľudí a pomáhal im nadviazať spojenie s Buddhovou dharmou, bol a zostal jedným z mála, ktorí nikdy neočakávali, že ho budeme akýmkoľvek spôsobom uctievať alebo zbožňovať. Jeho vlastná láska, úcta a oddanosť voči 16. Karmapovi boli obrovské, nad rámec všetkého, čo sme schopní pochopiť. Prečo? Pretože všetci máme predpojatú predstavu o tom, čo oddanosť je – a aj keď si myslíme, že oddanosti rozumieme, neexistuje spôsob, ako ju naozaj poznať. V skutočnosti nevieme naozaj povedať, čo oddanosť je – môžeme povedať len to, čím nie je, a rozhodne nie je ničím ako uctievanie alebo zbožňovanie.

Drahí priatelia dharmy, obdobie po parinirváne Lámu Rinpočheho nie je pre nás časom osláv. Samozrejme, smrť sama o sebe nie je zlou vecou, a ľudia ako Rinpočhe nemajú strach zo smrti; v skutočnosti prijímajú a dokonca oslavujú smrť rovnako, ako prijímajú a oslavujú narodenie. Z nášho bežného pohľadu však máme o smrti predpojaté predstavy, a preto môže byť zdrojom silných emócií.

Táto parinirvána preto nie je pre nás, ako nasledujúcu generáciu, časom osláv, ale príležitosťou zamyslieť sa nad tým, čo tento okamih pre nás znamená. Generácia našich starších nás opúšťa, jeden po druhom, a to by nás malo prinútiť opýtať sa samých seba, či budeme schopní pokračovať v tom, čo dosiahli.

Je pravda, že z hlbokej buddhistickej perspektívy dôvodom, prečo sa Mandžušrí zobrazuje ako mladý chlapec, je to, že ako sa hovorí, múdrosť sa nachádza v mladosti vďaka sviežosti, zvedavosti a sile vôle, ktorú mladosť stelesňuje. Avšak, aj keď mnohí z mladej generácie môžu tieto kvality mať, napriek tomu by nás parinirvána Lámu Rinpočheho a ďalších nedávno zosnulých rodičovských postáv v našej línii, mala skutočne priviesť k tomu, aby sme si položili otázku: „Sme pripravení?”

Osobne mám veľa pochybností – nie o našich schopnostiach, ale o tom, či máme dosť skúseností. Keď hovorím “skúsenosť”, nemyslím tým nič suché a sterilné, ale to, koľko času sme venovali našej praxi. Ak sme sa jej venovali dostatok času, potom všetko ostatné z toho prirodzene vyplynie.

Parinirvána Lámu Rinpočheho je pre nás vynikajúcou príležitosťou skutočne si nájsť čas a vážiť si všetky rodičovské postavy, ktoré v našej línii ešte máme, učiť sa od nich a nasledovať ich príklad. Nejde o to, či dokážeme riadiť naše buddhistické organizácie alebo podporovať naše buddhistické spoločnosti. Znamená to nasledovať ich duchovný príklad alebo ich príklad praktikovania, pretože učitelia ako zosnulý Láma Rinpočhe a jeho rovesníci sú vzormi tých, ktorí dokázali uviesť do života príklady praxe od svojich vlastných starších.

V tom je jadro veci; pretože v opačnom prípade, bez ohľadu na to, koľko kláštorov a centier dharmy založíme, budú len ďalšou firmou, ďalšou organizáciou. Budeme mať množstvo nástrojov, nebudeme však vedieť, ako ich využiť.

Takže, čo sa týka straty – naozaj stratíme nášho vzácneho Lámu Rinpočheho? Myslím si, že ak nebudeme schopní uplatniť prax tak, ako on a jeho predchodcovia, je to rovnaké, ako keby sme ho navždy stratili. Ak ale dokážeme byť zvedaví, premýšľaví, pozorovať a venovať pozornosť, potom možno existuje nádej, že ho naozaj nestratíme.

Preto mám pocit, že skutočným učením parinirvány Lámu Rinpočheho je, že kľúčom je prax dharmy, a je to tiež pripomienka, že čoskoro nebude žiadny kvalifikovaný duchovný priateľ, ktorý by na nás dozeral, či praktikujeme alebo nie, alebo či sa naša prax uberá správnym smerom. Generácia skutočných praktikujúcich je čoraz tenšia, takže je na nás, aby sme si overili, či praktikujeme a či praktikujeme dobre.

Ak však vieme, že praktikujeme, a predovšetkým, ak si prax užívame, tak ako zosnulý Láma Rinpočhe a jemu podobní, potom si myslím, že nemáme veľa dôvodov na obavy. Či prídu dobré dni alebo nie, či bude dobré počasie alebo nie, či bude nadchádzajúce obdobie priaznivé alebo nie – pokiaľ si prax vychutnávame, nebude na tom až tak záležať.

S prianiami,

Thaje Dordže, Jeho Svätosť 17. Gjalwa Karmapa