Úvod > Texty > Učenia > Text

Som veľmi vďačná, že môžem žiť týmto spôsobom

Hannah Nydahl
Začiatkom sedemdesiatych rokov sa Hannah Nydahl spolu so svojím manželom stali prvými západnými žiakmi 16. Gjalwa Karmapu Randžung Rigpä Dordžeho, ktorý ich neskôr požiadal aby priniesli buddhizmus diamantovej cesty na Západ. Hannah až do svojej smrti v roku 2007 pôsobila najmä ako tlmočníčka a prekladateľka tibetskej buddhistickej filozofie.
Virginia, jún 1995
(Kagjü Life International, No.4, 1995)

Ole Nydahl a jeho žena Hannah sa stali prvými západnými žiakmi Jeho Svätosti 16. Gjalwa Karmapu Randžung Rigpä Dordžeho, jedného z najväčších jogínov tohto storočia a hlavy tradície Kagjü tibetského buddhizmu. Jeho Svätosť hlboko ovplyvnil ich životy. Požiadal Hannah a Oleho, aby priniesli buddhizmus na Západ. Už 22 rokov cestujú nonstop po svete a zakladajú meditačné centrá.

Hannah Nydahl je vidieť skôr ako tlmočníčku a interpretku tibetskej buddhistickej filozofie. Svoj čas delí medzi tlmočením lámom a Karmapovým buddhistickým inštitútom v New Delhi v Indii. Zúčastňuje sa rôznych projektov prekladov textov, organizuje program návštev vysokých rinpočeov a cestuje po svete spolu s lámom Olem.

Otázka:

Ako došlo k tomu, že si strávila toľko času v Ázii?

Hannah Nydahl:

Prvýkrát sme do Ázie išli s Olem v šesťdesiatych rokoch. Stretli sme sa s buddhizmom a na pár rokov sme tam zostali. V tej dobe na Západe žiadny tibetský buddhizmus nebol, a preto bolo spojenie s Východom stále veľmi dôležité. Mojou úlohou bolo prekladať pre tibetských lámov a pomôcť im usporiadať ich programy. Takisto sme s Olem po mnoho rokov organizovali púte na Východ každoročne alebo raz za dva roky, vždy pre približne 100 ľudí. Tak som prichádzala s Áziou často do kontaktu. Posledných päť rokov pracujem tiež ako prekladateľka tibetských učiteľov v KIBI (Karmapov medzinárodný buddhistický inštitút).

Ľudia, ktorí s buddhizmom začínajú dnes, sú v úplne inej situácii. Môžete byť buddhistom vo vlastnej zemi a všetko sa učiť a praktikovať priamo tam. Pre váš rozvoj môže byť užitočná púť do miest, ktoré uchovávajú zvláštne požehnanie, ako napríklad Bódhgája v Indii, miesto Buddhovho osvietenia. Ale nie je nutné na Východ odísť a žiť tam. U mňa je to tak preto, že tam mám prácu.

Otázka:

Ako si sa naučila tibetsky?

Hannah Nydahl:

Keď sme sa na konci šesťdesiatych rokov stretli s buddhizmom, bolo preložených len málo textov a len pár učiteľov hovorilo anglicky. Museli sme sa naučiť tibetsky sami. Ja som sa začala učiť abecedu u Tarab tulkua na univerzite v Dánsku. Keď sme potom zostali v indických Himalájach a robili svoju prax, museli sme si pre seba preložiť všetky meditačné texty. Keď sme praktikovali Ngondro, začali sme s textom poklôn. Skoro každé slovo som hľadala v slovníku a pomaly to preložila. S ostatnými časťami Ngondra to bolo rovnaké. V tej dobe sme boli akoby na odosobnení a veľa sme s ľuďmi nehovorili, takže hovorenú tibetštinu sme neprecvičovali. Aby sme sa naučili hovoriť, museli sme zostať v tibetských táboroch, kde anglicky nikto nevedel.

Neskôr sme pozvali lámov do Európy a tam nebol nikto, kto by prekladal. Takže som sa musela naučiť tibetsky, aby som im mohla prekladať. Bol to prirodzený proces. Prekladanie sa stalo súčasťou mojej aktivity a Ole začal učiť. Narodil sa ako učiteľ a nie ako prekladateľ (Hannah sa smeje). Pokiaľ by prekladal, dával by vlastné náuky. Takže to funguje takto.

Otázka:

Ako si sa rozhodla vzdať sa tradičnej rodinnej úlohy? Stalo sa to už na začiatku vášho manželstva?

Hannah Nydahl:

Keď sme už odišli na svadobnú cestu do Ázie a stretli sa s buddhizmom, zostali sme tam niekoľko rokov a intenzívne sme študovali a praktikovali buddhistické učenie. Neskôr sme neustále pracovali pre dharmu. Jeho Svätosť Karmapa nám dal veľmi podrobné inštrukcie. Chcel, aby sme sa vrátili do Európy a naďalej pracovali pre dharmu. V tej dobe to nešlo skĺbiť s normálnym rodinným životom. To bolo dôvodom toho rozhodnutia. Bolo jednoduché sa rozhodnúť. Na svete je dosť detí a to, čo sme v tej dobe robili, bolo dôležitejšie než mať vlastné deti. Dnes je situácia iná. Stať sa buddhistom neznamená zmeniť štýl života ako sme to urobili my.

Otázka:

Vlastne si to ty a Ole, kto priniesol tibetský buddhizmus do Európy.

Hannah Nydahl:

Boli sme za to zodpovední, pretože v tej dobe nebol dostupný v Európe žiadny tibetský buddhizmus. Náš rozvoj nebol nijak typický. Malo to určitý význam v určitej dobe.

Otázka:

Ako si udržuješ vyrovnanosť, keď má toľko mnoho ľudí požiadavky na tvoj čas a keď je každému tvojmu pohybu pripisovaná taká váha?

Hannah Nydahl:

Požiadavky na čas sú v poriadku, to nie je žiadny veľký problém, ale chcela by som vo všeobecnom záujme povedať niečo o tom, ako ľudia u niekoho radi sledujú každý pohyb. Na Západe máme tendenciu byť v blízkosti svojich učiteľov tak trochu umelí a fanatickí. Pozorujeme učiteľov, sledujeme každý jeho pohyb a prikladáme zvláštny význam každému slovu, ktoré utrúsi. V Európe je tento sklon dosť silný, neviem, ako je to v Štátoch. Mali by sme sa snažiť byť pred lámami a rinpočeami viac prirodzení. Svoju oddanosť môžeme udržovať vnútorne, nemusíme ju nejako extrémne ukazovať navonok. Nie je nutné byť neustále v učiteľovej fyzickej blízkosti a neustále sa na neho pozerať. Pokiaľ máme skutočnú dôveru, nemusíme ju ukazovať. Je dôležité, že sa ako buddhisti staráme viac o to, aký dojem zanecháme v okolitom svete, pretože ľudia majú sotva dosť času, aby pochopili, čím buddhizmus je a my nechceme, aby si nás plietli s tým množstvom kultov, ktoré sa dnes objavujú.

Otázka:

Ako sa vyrovnávaš so životom v tieni tak silných mužov ako sú Ole a Šamar rinpoče?

Hannah Nydahl:

Žiadny problém (Hannah sa smeje). V tomto smere nemám žiadne ambície. Nevidím sa v niekom tieni. Som proste sama sebou.

Otázka:

Aké etapy rozvoja si na sebe behom 25 rokov praxe buddhizmu pozorovala?

Hannah Nydahl:

Od prvej chvíle, kedy som sa stretla s čistým buddhizmom, to bolo ako zjavenie. Od detstva som mala v mysli veľa otázok, zaujímala som sa o zmysel života a také veci. Dánsko je kresťanská zem, ale nie je silne nábožensky založená a kresťanstvo, ako som sa s ním stretla, mi nedalo odpovede, ktoré som hľadala. Nedokázala som prijať predstavu jediného Boha Stvoriteľa, reči o tom, že kto neuverí v Boha, je naveky zatratený a že stratíme blízkych ľudí, ktorí neuverili. Tieto veci mi nedávali zmysel. Tiež som sa vždy veľa starala o to, čo sa stane s mysľou potom ako zomrieme. Keď som bola veľmi mladá, moc ma tieto veci zaujímali.

Neskôr som sa v puberte dosť zapojila do svetských aktivít (smeje sa). Tieto otázky ma už tak nepriťahovali a nezaneprázdňovali. Potom som stretla Oleho a začali sme brať psychedeliká. Tak sa stretnutie s ním stalo pokračovaním v hľadaní odpovedí a zvlášť skúmaním mysle. Okrem toho, že nám psychedeliká rozbili nejaké predstavy o tom, že svet je pevný a skutočný a dali nám tak okúsiť iluzórnu prirodzenosť javov, nedali nám vôbec žiadnu odpoveď. Problém bol, že človek potom začal chápať zážitky akoby boli skutočné, čo bolo ešte horšie a išlo ešte horšie očistiť.

Prvé skutočné buddhistické učenie som čítala v knihe Tibetská jóga a tajné doktríny v roku 1968. Na začiatku tejto knihy bol Gampopov text Veniec drahocenných klenotov, preložený Evans-Wentzom. To je zbierka náuk, usporiadaná ako súbor pokynov, ktorá začína na bežnej relatívnej úrovni a vedie vás až k absolútnym náukám. Tá mi odpovedala na všetko, o čo som sa zaujímala. Pre mňa to bol veľmi silný zážitok, bolo to ako návrat domov.

Potom sme stretli nášho učiteľa Karmapu a začali praktikovať. Potom to bol vždy proces, ako vstrebať toľko učenia, koľko bolo možné. Je obdivuhodné, ako sú učenia bez konca, bohaté a dokonalé. Každé učenie a prax, ktorú som kedy prijala, ma utvrdila v tom, že Buddhovo učenie je pravdivé a doviedla ma k hlbšiemu pochopeniu. Keď vidím, ako veľmi mi dharma pomohla a ako veľmi pomohla ostatným ľuďom, som veľmi vďačná, že som mohla svoj život využiť tak, ako som to urobila.

Otázka:

Mala si niekedy pochybnosti alebo nedôveru v dharmu?

Hannah Nydahl:

Nie. Pokiaľ sa stalo niečo nepríjemné, alebo došlo k nejakému sklamaniu, vždy to iba potvrdilo čo náuka hovorí o pominuteľnosti a meniacich sa vlastnostiach všetkého podmieneného. Ako dieťa som mala ľahký život, čo nie je možno vždy dobré pre to, aby sa človek naučil zaobchádzať s nepríjemnosťami, ale na druhej strane mi to dovolilo získať určitú stabilitu, ktorá potom bola užitočná v mojej neskoršej práci.

Otázka:

Ako si môžeme udržať čistý pohľad a nebyť pri tom naivní?

Hannah Nydahl:

Tomu pomáha dharma. Ak nepoznáš dharmu, vedie ťa to k životu v nejakej neskutočnej ilúzii, kedy si myslíš, že veci sú niečím, čím v skutočnosti nie sú. Prikladáš veciam trvalú existenciu, ktorú nemajú. Môžeš si o niečom myslieť, že je to úžasné, ale potom už to zrazu úžasné nie je. Alebo vidíš nedostatky a začneš posudzovať a myslieť si, že je všetko hrozné a bez východiska a budeš mať chuť spáchať samovraždu alebo niečo podobné. Chápem, že sa z ľudí môžu stať zúfalcami, pokiaľ nepoznajú dharmu. Tí, ktorí pozorujú svet bez toho, aby videli celý obraz, môžu byť tým, čo vidia zhrození. Keď poznáš dharmu, nie je to už tak hrozné. V ľuďoch môžeš vidieť ich možnosti, pozerať sa na to zo správnej perspektívy. I keď sú tu vojny a katastrofy, vieš - aspoň teoreticky - že to nie je tak, ako sa veci v skutočnosti majú a že k tomu, aby toto utrpenie skončilo, stačí aby každý pochopil skutočnú prirodzenosť vecí. Keď stretneš ľudí, ktorí sa chovajú podivne, neberieš to osobne. Myslíš viac na to, ako by si im mohol poradiť. Už to nie je súkromná vec. Tak nám dharma pomáha. Mať čistý pohľad znamená vidieť podstatu vecí.

Otázka:

A čo napríklad situácia, kedy sa ľudia, ktorí sú ti blízki, obrátia proti tebe?

Hannah Nydahl:

Náuky hovoria, že pominuteľnosť môžeme pochopiť, keď vidíme, ako sa z priateľov stávajú nepriatelia a z nepriateľov priatelia. To je hlboká pravda. Samozrejme, že je smutné, keď sa proti tebe obráti blízky priateľ, potom sa niečo zničí. Nestáva sa mi to tak často ako Olemu. Ten je vďaka svojej funkcii a dominantnému zovňajšku skôr v situáciách, kedy ho ľudia buď zbožňujú alebo nenávidia. Niekto v ňom vidí svoj idol a skúša ho napodobňovať. Niekedy sú to práve títo ľudia, ktorí sa kvôli pýche a žiarlivosti obracajú proti nemu a zrazu z neho robia diabla. Ole si to neberie osobne. Keď k tomu dôjde, je to škoda, ale môžeme sa z toho poučiť. Ole sa učí o rôznych ľudských charakteroch a ich rôznom jednaní. Môžeš sa naučiť, ako lepšie zaobchádzať so situáciami, ako vychádzať s ľuďmi a ako predísť tomu, aby znovu k niečomu takému došlo. Môžeš v ľuďoch vidieť ich sklony a byť opatrnejší v tom, do akého druhu vzťahu s nimi vstupuješ, pre ich dobro.

Otázka:

Neplánuješ napísať nejakú knihu?

Hannah Nydahl:

Dostala som už od ľudí rôzne návrhy. Jeden je napísať knihu o skúsenostiach s dharmou a druhý námet je napísať knihu o tom, aké to je byť ženou buddhistkou. Mohlo by to byť užitočné, ale je to otázkou času. Napísať knihu zaberie čas. Ole je lepší vo využívaní každej sekundy a môže tvoriť knihy zároveň so svojimi ďalšími aktivitami. Ja to nedokážem, takže uvidíme, čo bude možné.

Otázka:

Môžeš niečo povedať o zvláštnostiach úlohy žien v buddhizme?

Hannah Nydahl:

Pokiaľ praktikuješ buddhizmus, je to veľmi individuálna vec a nemá to moc spoločné s tým, či si muž alebo žena. Každý jednotlivec má určité schopnosti a podmienky, ako vonkajšie tak vnútorné. Na Západe nevnímam veľký rozdiel medzi mužmi a ženami. Väčšie rozdiely v ich roliach sú vo východných kultúrach. Čo sa týka použitia buddhistických metód, nie je tu veľký rozdiel. Všeobecne majú ženy väčšie problémy s pripútanosťou a muži snáď skôr pracujú s agresivitou, to je ale veľmi individuálne. Všetci sme ľudské bytosti a väčšinou máme rušivé emócie nejako skombinované. Takže keď dôjde k praxi dharmy, nie je medzi ženami a mužmi veľký rozdiel.

Otázka:

Ako sa pohybuješ v okruhu učiteľov a mnoho rokov prekladáš, máš veľa znalostí a múdrosti. Prečo viac neučíš?

Hannah Nydahl:

Je tu iba určité množstvo času a ja už sa podieľam na mnohých druhoch rôznych činností. Keď už sa raz s niečím začne, má sa to robiť poriadne.

Na učenie nemyslím, ale keď som spolu s Olem, je prirodzenejšie, že učí skôr on. Keď s ním nie som, tak väčšinou prekladám a organizujem veci tibetským lámom. Učenie akosi zatiaľ nie je súčasťou mojej aktivity. Jeho Svätosť tiež veľmi zdôrazňoval dôležitosť toho, aby sme s Olem pracovali spoločne. Pokiaľ by som k tomu mala ešte nezávislý program ako učiteľka, neostal by žiadny čas, kedy by sme boli spolu.

Každý učiteľ má iný štýl. Môže byť ťažké, keď sa sústredíme na jedno a odmietame ostatné.

Nemali by sme sa nechať zmiasť rozlišovaním rôznych druhov učiteľov a myšlienkou, že k tomu, aby sme sa obťažovali učenie počúvať, musí učiteľ byť rinpoče alebo niekto veľmi známy. To, že sme vnímavejší a pozornejší, pokiaľ má učiteľ štýl, kde sa cítime ako doma, je normálna psychológia. Často sa zdá, že nechápeme nutnosť študovať základy učenia, aby sme prax pochopili správne. K tomu nepotrebujeme učiteľov, ktorí sú nutne osvietení alebo majú zvláštne charizma. V takomto prípade je najdôležitejšie, aby vedel o čom rozpráva. Keď sa budeme viac sústrediť na dharmu než na to, kto ju učí, ochránime sa pred duchovnou manipuláciou, čo je užitočné pre všetkých.



Buddha