Ten, kto sa pozerá našimi očami, počuje našimi ušami a je si vedomý, je nezničiteľným priestorom.
Všetky podmienené zážitky môžeme prirovnať k snu. Vonkajší svet, ktorý zažívame cez svoje zmysly a ktorý sa nám zdá byť tak pevný a skutočný, pozostáva z drobných častíc, ktoré môžeme deliť, až kým úplne nezmiznú. Tento svet neustále zdieľame s ostatnými a zapájame sa v ňom telom, rečou i mysľou. To, čo zažívame v noci, je náš súkromný sen, do ktorého sa zapája najmä naša myseľ.
Buddha prirovnával vonkajšie i vnútorné svety k snom, pretože v nich nič nie je trvalé. Všetky mentálne i fyzické javy sa objavujú, menia a opäť miznú. Náš pohľad sfarbuje nálada, vzdelanie, výchovu a naša minulosť. Okrem toho, zažívame len tie vibrácie, ktoré môžu zaznamenať naše zmysly, a preto nevnímame veci také, aké sú. Ak sa napríklad cítime byť šťastní, všetko sa nám zdá byť krásne a príjemné, a pri nešťastných stavoch sa všetko stáva hrozné a komplikované. Naše vnímanie je teda určované vonkajšími podmienkami ako aj meniacimi sa stavmi mysle.
V stave sna je určitá múdrosť, sme si v ňom totiž viac vedomí nereálnej povahy vecí. Ľahkosť, s akou v sne získavame alebo strácame milión dolárov alebo cestujeme kamkoľvek si pomyslíme, v skutočnosti ukazuje hlbokú múdrosť porozumenia povahy našej mysle.
Ak si v priebehu sna uvedomíme, že ide iba o sen, môžeme rozšíriť žiarivú jasnosť do minulosti i budúcnosti a dosahovať tak osvietenie. Takúto skúsenosť si obvykle nedokážeme udržať, a po prebudení ju zabúdame. Dôležité je však to, že keď získame schopnosť kontrolovať naše sny, môžeme byť schopní kontrolovať i našu smrť. Spočinutie v jasnej prirodzenosti mysle počas procesu umierania je najlepšou príležitosťou na dosiahnutie osvietenia. Práve to je cieľom buddhistických meditácií. Vytvárajú silu zotrvať v esencii mysle ako v nahej bdelosti.
Prečo je tak dôležité vytvoriť západnú podobu buddhizmu?
Buddhizmus vznikol v Indii pred viac než 2500 rokmi a vždy, keď inšpiroval nové krajiny, menil svoj prejav tak, aby vyhovoval potrebám tamojších ľudí. Indovia a Tibeťania sú veľmi odlišní a ani u nás by sa dnes nerozvíjalo niečo exotické či cudzie. Najvyššie učenia o prirodzenosti mysle sú ako diamant – priezračné a nezničiteľné – a vždy odrážajú farbu svojho podkladu, charakter spoločnosti, do ktorej sú uvedené. Tak i dnes buddhizmus preberá štýl, ktorý je vhodnejší pre vzdelané a nezávislé mysle Západu. Neznamená to, že k učeniam vymýšľame alebo pridávame niečo nové. Nie je to potrebné: máme 84 000 učení, z ktorých je možné vyberať.
Kláštorná cesta odriekania je pre moderných ľudí menej atraktívna a západné pokusy nasledovať ju títo ľudia často vnímajú skôr ako formu vyhýbania sa plnosti života a známku slabosti. Inak vnímajú tibetských mníchov, ktorí Západ navštevujú. Ľudia vidia ich rúcha a rituály ako spôsob uchovania ich kultúrneho dedičstva. Buddha odovzdal nespočetné metódy užitočné bytostiam a v našich spoločnostiach najúplnejší rámec pre ne predstavuje štýl laikov a uskutočniteľov.
Európania si veľmi všímajú povrchnosť, ktorá sa môže objaviť pri miešaní rôznych kultúr a tradícií. Kto verí len tomu, čo môže logicky analyzovať a koho do rozpakov uvádzajú exotické životné štýly, môže sa s priehľadnosťou a účinnosťou buddhistického pohľadu a cvičení stotožniť len v prípade, ak sú prezentované bez dodatočných kultúrnych prvkov. Vždy je škoda, ak ľudia skončia pri nihilizme, politickej korektnosti alebo drogách len preto, že nemohli nájsť duchovnú cestu, ktorej by sa dalo dôverovať.
Potrebujeme dnes na Západe kláštory?
Áno. Sú potrebné, aby sa učenia, ktoré momentálne nie sú príliš príťažlivé, zachovali pred vymiznutím. Okrem toho, hoci pravidlá kláštorného života, ktoré Buddha odovzdal, dnes priťahujú omnoho menej ľudí, stále sa nájdu takí, pre ktorých sú tieto podmienky vhodné a užitočné.
Prečo je oveľa viac držiteľov línie a lámov mužov než žien?
Pokiaľ ide o držiteľov línie, dôvodom je to, že v skorších dobách mala organizácia potrebná na uchovanie a odovzdávanie učení kláštornú podobu. Takmer všetci Karmapovia boli mnísi a ich tradičným sídlom boli mužské kláštory a v tomto ovzduší by pre ženskú inkarnáciu bolo prijatie ťažšie. Držiteľkami línie však bolo i mnoho žien. Niekoľko príkladov z Tibetu: Mačhig Labdön, ktorá založila líniu odkazu „čöd mahámudry“, Mačhig Dopa Gjalmo, ktorá začala prax Buddhu dlhého života Amitájusa. Gelongma Pamo, ktorá zaviedla pôstny rituál Ňungnä. Ňiguma, ktorá založila špeciálnu ženskú líniu prenosu Šiestich učení, odlišnú od učení jej brata Náropu. Súkhasiddhi, žiačka Virupu, je známa „Šiestimi učeniami Súkhasiddhi“. A známa Ješe Cchogjal, hlavná žiačka Gurua Rinpočheho, je držiteľkou našej línie prenosu phowy. Tiež je niekoľko tajných línií prenosu s praxou párového spojenia, v ktorých sú dominantné ženy.
Čo sa týka ženských lámov, na základe určitých náznakov sa je možné domnievať, že v skorších dobách bolo omnoho viac duchovne pokročilých žien, než koľko dnes poznáme po mene. Päma Norbu Rinpočhe, láma z tradície Ňingma, k tomu napríklad povedal, že objaviť ženské inkarnácie bolo oveľa ťažšie z nasledujúcich dôvodov: hoci tibetské jogínky dosahovali najvyššie stavy vedomia rovnako ako ich mužskí kolegovia, mali nezávislú povahu a milovali meditácie v osamotení v jaskyniach. Takže na jednej strane tieto ženy pravdepodobne okolo seba nezhromažďovali toľko žiakov či žiačok ako muži na podobnej duchovnej úrovni a na strane druhej je možné, že sú v historických záznamoch menej zastúpené aj preto, lebo žili mimo oficiálnych inštitúcií.
Láma Ole Nydahl hovorí, že medzi jeho žiakmi, ktorých požiadal, aby učili a viedli centrá, je rovnako veľa žien ako mužov. Na úrovni diamantovej cesty v princípe nie je žiaden rozdiel, ženy majú úplne rovnaké možnosti na dobrý rozvoj. Dôvod, prečo sú muži ešte stále v niektorých západných buddhistických inštitúciách dominantní, leží čiastočne v pozostatkoch tibetskej kláštornej kultúry, ktorá nemá nič spoločné s buddhizmom diamantovej cesty ako takým.
Ďalším dôvodom sú hierarchické štruktúry. V tibetskom buddhizme všeobecne musíme rozlišovať medzi jednotlivými školami. Tri tzv. staré školy (Kagjü, Ňingma a Sakja) nie sú natoľko hierarchicky štruktúrované a pracujú skôr v kruhu priateľov – a ženy sú v nich veľmi dôležité. Línia Gelugpa, línia „cnostných“, ktorá tiež vedie tibetskú exilovú vládu, je silne hierarchicky organizovaná a sú v nej takmer samí muži. Zdá sa, že muži radi budujú takéto hierarchické systémy, no pre ženy nie je príjemné žiť v ich klíme. Lepšie sa im pracuje pri otvorených stretnutiach, než v hierarchických štruktúrach.
Pravdou je i to, že ženy môžu byť silné bez toho, aby museli byť silnejšie. Ak ich okruh mužov a detí funguje, sú spokojné. Keď sa však muž dopočuje, že vo vedľajšom údolí je niekto, kto tvrdí, že je silnejší, tak prekročí i vysokú horu, aby si to overil. Muži tak vkladajú omnoho viac energie do súťaživosti o absolútne vedúcu pozíciu než ženy.
Navyše sa zdá, že ženy nie sú natoľko ochotné vzdať sa svojho osobného života a všetko venovať niečomu nadosobnému. Väčšina z nich chce muža a rodinu, niečo pre seba. A materstvo samotné je v každom prípade výhrou pre osobný rozvoj. Našťastie existujú inteligentné a schopné ženy, ktoré dokážu zvládnuť dharmu i svoj osobný život v rodine.
Dávajú buddhistickí učitelia rady týkajúce sa partnerských vzťahov?
Áno – najmä tí, ktorí sú laikami a jogínmi, majú totiž praktické skúsenosti. Nech už je hlavným dôvodom pre vzťah fyzická príťažlivosť, vnútorný pocit, že obaja partneri zdieľajú rovnaké záujmy, alebo hlboké stotožnenie sa, vždy je veľa čo sa dá naučiť. Ak človek pracuje inteligentne s tým, čo tu je, zhmotní sa ešte kompletnejší ľudský rozvoj. Pretože niečo také je možné len v uvoľnenej atmosfére, je vo vzťahu dôležité vyhnúť sa očakávaniam a súťaživosti. Veľmi zmysluplné je vzájomne sa podporovať v práci a to sa deje najlepšie, ak myslíme spôsobom „my“, a nie „ja a on“ alebo „ona“.
Hoci obaja partneri zvyčajne zdieľajú niektoré vzlety a pády, šťastie a utrpenie bude vždy závisieť na pohľade každého z nich. Ak má teda jeden z partnerov nejakú zvláštnu vlastnosť, môže sa rozhodnúť či z nej urobí zdieľané bohatstvo.
Aby sme sa vyhli strate tejto otvorenosti, je dôležité uvedomiť si, že muži majú tendenciu oddeľovať záležitosti prežitia a zábavy, zatiaľ čo ženy vidia život ako celok. Muži môžu byť v práci drsní a v prítomnosti žien pritom často zabúdajú zmeniť tón. Ale to všetko je večer zabudnuté a ich myseľ sa orientuje na lásku a zábavu. Ak však cez deň k žene nesprávali veľmi milo, ona ich večer nezahrnie teplom. Obe strany môžu byť v tomto smere veľmi citlivé, a preto je potrebné na to pamätať.
Ženy, ktoré mali málo detí alebo žiadne, by sa mali vyvarovať nutkania vychovávať miesto nich svojho muža a muži, ktorí svoju ženu považujú za investíciu, by mali byť radi, že majú investíciu, ktorá rastie. V oboch prípadoch je snaha kontrolovať partnera bolestnou stratou času. Obaja by si mali uvedomiť, že každý okamih môže byť posledný a že partner, ktorý miluje z pozície nadbytku a dôvery, je omnoho vzrušujúcejší než ten, ktorý tak robí zo strachu a osamelosti alebo preto, aby sa vyhol problémom.
Ako si poradiť so žiarlivosťou?
Priať ostatným to najväčšie šťastie - prajú si ho rovnako silne, ako my všetci ostatní. A okrem toho, ak neurobíme, nepovieme alebo si nepomyslíme niečo dobré dnes, nabudúce už na to nemusíme mať príležitosť.
Musia byť buddhisti vegetariáni?
V skutočnosti je to otázka vašej motivácie. Nie je možné žiť vo fyzickom tele a neubližovať pritom druhým. I na prípravu šálky čaju je potrebné najprv poorať pôdu a pri tom zahynie množstvo malých živočíchov. Ak si naozaj myslíte, že keď prestanete jesť mäso, zomrie menej bytostí, je to skvelé.
Veľmi zaujímavé je, čo o konzumácii mäsa povedal Buddha: „Jedzte, čo si môžete dovoliť a nerobte z tohto problém, nedovoľte však, aby boli zvieratá zabíjané priamo kvôli vám.“ Z buddhistického pohľadu je dôvodom zabitia zlý karmický zväzok medzi zvieraťom a mäsiarom. Táto karma by skôr alebo neskôr dozrela tak či tak, aj v prípade, ak by sme tu neboli a nedali si steak, ktorý je výsledkom tohto zlého stretnutia. Karma medzi mäsiarom a dobytkom cirkuluje: mäsiarom v jednom živote a dobytkom v budúcom. Pointa je v tom - na kolobehu sa nezúčastniť.
Čo s tým môžeme urobiť? Zabitému zvieraťu môžeme pomôcť, ak pri jedle povieme nejakú mantru, napríklad ÓM MANI PEME HUNG a fúknuť na mäso. Pokiaľ je mäso staršie ako sedem týždňov (napríklad mrazené), spojenie medzi telom zvieraťa a jeho mysľou sa už stratilo. No počas siedmych týždňov od smrti zvieraťa môže byť jeho vedomie ešte stále prítomné a môže vnímať, že hovoríte mantry a máte voči nemu priateľské city. Môže to byť veľmi užitočné pre jeho ďalšie zrodenie.
Je kariéra zlučiteľná s buddhizmom?
Buddhistické učenia a meditácie pomáhajú uvažovať jasnejšie, a to je samozrejme výhodné vo všetkých oblastiach. Zlepší sa i naša koncentrácia. Sme schopní efektívnejšie zaobchádzať s ľudskými bytosťami, či už s kolegami v práci, obchodnými partnermi alebo klientmi. S konkurenciou a súťaživosťou v buddhizme nie je žiaden problém, pokiaľ ste čestní. Keď zvíťazíte, môžete sa o svoj úspech podeliť so všetkými bytosťami.
Ako sa správať ku komplikovaným ľuďom?
Každý má prirodzenosť buddhu a buddhovské kvality, z ktorých sa môžeme niečo naučiť. Snažte sa teda na každom, koho stretnete, nájsť niečo zaujímavé. Pokiaľ to nie je ľahké, skúste myslieť na niečo, čo sa vám na ňom páči. Pokiaľ ani to nefunguje, buďte tomu človeku vďační za to, že vás učí trpezlivosti. Pokiaľ ani to nepomáha, tak si pomyslite, že vy s tým človekom musíte stráviť iba pár minút alebo hodín, ale on musí byť sám so sebou 24 hodín denne. Ak je pre vás ešte stále veľmi ťažké s niekým takým komunikovať, skúste sa mu vyhnúť a priať mu všetko najlepšie niekde veľmi ďaleko od vás.
Pomáhajú dobrí buddhisti vždy ostatným?
Existujú tri analógie vzťahu, aký bódhisattva môže mať k ostatným bytostiam. Kráľ, ktorý zvyšuje vlastnú silu a potom je schopný prospievať veľkému množstvu bytostí, prievozník, ktorý prepláva na druhý breh i so všetkými, ktorých vezie a pastier, ktorý sa najskôr stará o ostatných a až potom myslí na seba. Kráľ má najširšiu sféru vplyvu, no pastier sa bude rozvíjať najrýchlejšie, pretože sa sústredí len na druhých a zabúda na seba.
Hnev je jediný luxus, ktorý si nemôžeme dovoliť. Dobré dojmy nahromadené v priebehu mnohých životov sú kapitálom mysle a jediným zdrojom trvalého šťastia. Môže ich však v okamihu zničiť záchvat chladnej alebo spaľujúcej zúrivosti. Buddha povedal, že vyhýbať sa hnevu je to najťažšie a najkrajšie rúcho, ktoré môžeme nosiť a odovzdal mnoho prostriedkov na dosiahnutie tohto cieľa.
Veľmi užitočnou metódou je uvedomovať si pominuteľnú a podmienenú podstatu každého zážitku, chápajúc, že každá ťažká situácia sa zmení a náš hnev pominie. Iným prospešným prístupom je pripomenúť si príčinu a následok. Ak nás provokuje nejaký nepriateľ, mali by sme si uvedomiť, že si tým vytvára zlú karmu, ktorá sa mu určite vráti. A miesto toho, aby sme sa do toho zaplietli a vytvorili ešte viac negativity, dokážeme k takémuto človeku cítiť súcit. Môžeme tiež použiť mantry, ktoré umožnia, aby nechcené emócie odzneli bez toho, aby sme im dovolili posilniť akékoľvek zlé návyky. Ak si pocit jednoducho uvedomujeme bez toho, aby sme naň reagovali, nechcené emócie nedostávajú žiadnu energiu. Budú sa objavovať zriedkavejšie a nakoniec sa ich zbavíme nadobro.
Dobrou protilátkou na hnev je trpezlivosť, vlastnosť, ktorú bezpodmienečne potrebujeme, pokiaľ chceme efektívne pracovať s mysľou. Bez nepriateľov alebo ťažkých situácií by sme nemali žiadnu príležitosť rozvíjať trpezlivosť a bez trpezlivosti by sme nedosiahli osvietenie. Preto by sme sa mali pokúsiť byť vďační za príležitosti, ktoré nám poskytujú. Keď budeme reagovať bez hnevu na všetko, čo sa objavuje, uvoľní sa nadčasová múdrosť tela, reči a mysle.