Jump to menu
Úvod > Texty > Učenia > Text

Svetové náboženstvo buddhizmus

Manfred Seegers
Článok v širšom kontexte predstavuje buddhizmus ako aj jeho históriu existencie v Indii a Tibete.

Keď Buddha pred dvetisícpäťsto rokmi manifestoval osvietenie a ukázal tak, že je možné plne sa oslobodiť od každej nevedomosti, odovzdal do rúk všetkých svojich nasledovníkov kľúč k najvyššiemu, trvalému šťastiu. Toto šťastie obsahuje oslobodenie od všetkého utrpenia podmienenej existencie, úplné rozpoznanie podstaty všetkých javov, ako aj neobmedzenú schopnosť pomáhať ostatným na ceste k oslobodeniu a osvieteniu. Buddha „otočil kolesom dharmy“ celkom trikrát - myslí sa tým to, že odovzdal tri veľké cykly učení, ktoré zodpovedajú rôznym schopnostiam žiakov a ukazujú im cestu k pretrvávajúcemu šťastiu. Tieto metódy sú odvtedy po celý čas k dispozícii a umožňujú tomu, kto ich požíva, dosiahnuť ten istý dokonalý stav plného osvietenia, aký dosiahol aj Buddha.

Buddhovi žiaci

Buddha svojich žiakov v najrozmanitejších životných situáciách slovami, symbolmi či jednoducho vlastným príkladom viedol k ďalším krokom na ceste k oslobodeniu a osvieteniu. Pretože mal žiakov veľmi rôznych schopností a mentalít: od veľmi prostých ľudí, až po kráľov, od začiatočníkov na ceste, až k arhatom a vysokým bódhisattvom, čiže praktikujúcim, ktorí už boli veľmi pokročilí, vznikla tak ucelená cesta, ktorá bezpečne vedie k cieľu každého, kto tieto metódy používa. Celkom sa hovorí o 84 000 rôznych učeniach, ktoré pôsobia ako protilátky na rovnaký počet možných závojov a rušivých stavov mysle. Buddhovo učenie môžeme prirovnať k obrovskej lekárni, ktorá obsahuje náležitý liek na každú chorobu.

V dobe po Buddhovej smrti používali jeho nasledovníci z obrovského množstva učení, ktoré zodpovedali ich možnostiam, vždy tie časti, s ktorými mohli vykonať ďalší krok vo svojom rozvoji. V priebehu nasledujúcich viac než 2500 rokov histórie buddhizmu sa tak vyvinuli najrôznejšie tradície. Rozšírili sa z Indie do všetkých krajín a kultúr Ázie a odtiaľ ďalej na všetky ostatné svetadiely. V súčasnosti nájdeme centrá rôznych tradícií na celom svete.

Celkový počet buddhistov sa podľa väčšiny zdrojov odhaduje na zhruba 400 miliónov. K tomuto číslu môžeme ešte prirátať mnohých, ktorí sa k buddhizmu z rôznych dôvodov nemôžu prihlásiť oficiálne. Len v komunistickej Číne tak žije asi 150 miliónov buddhistov, ktorí v súčasných podmienkach nemôžu praktikovať otvorene.

Celkový počet buddhistov stále rastie a silný záujem o buddhizmus sa v poslednej dobe rozvinul predovšetkým na Západe. No hoci množstvo informácií prúdiacich v médiách na celom svete neuveriteľne narástlo, nie je ľahké vytvoriť si prehľad o celom spektre buddhizmu, ktorý sa v priebehu viac než 2500 rokov svojej existencie rozvinul do nanajvýš rôznorodej podoby. Najjednoduchší model ktorý poskytuje prehľad o všetkých tradíciách získame, ak sa zameriame na tzv. tri otočenia kolesom dharmy. Umožní nám tiež porozumieť, ako je možné, že sa z množstva jednotlivých praktických rád, ktoré Buddha odovzdal svojim priamym žiakom, stal buddhizmus – jedno z hlavných svetových náboženstiev.

Tri otočenia kolesom dharmy

Obsah troch otočení kolesom dharmy môžeme v krátkosti zhrnúť nasledovne: pri prvom otočení Buddha objasnil Štyri ušľachtilé pravdy, ktoré jasne ukazujú našu situáciu v kolobehu existencie a tiež jej príčiny a na strane druhej objasňujú i to, ako sa od všetkého utrpenia a ťažkostí, ako aj ich príčin možno oslobodiť. Pri druhom otočení kolesom dharmy ďalej ukázal, že povaha všetkých javov je prázdna od skutočnej nezávislej existencie. Tu Buddha učil najvyššiu múdrosť, nazývanú prádžňápáramitá. A pri treťom otočení kolesom dharmy odovzdal učenia o inherentnej buddhovskej prirodzenosti všetkých bytostí, ktorá už vždy je nadaná všetkými dokonalými vlastnosťami osvietenia.

Ak sa pozrieme na vzťah týchto troch otočení kolesom dharmy k rôznym buddhistickým tradíciám, prvé otočenie bude tvoriť základy pre tradíciu théravády, ktorá sa z perspektívy tzv. veľkého vozidla, mahájány, označuje i ako malé vozidlo alebo hínajána. Táto tradícia sa praktikuje predovšetkým v južných buddhistických krajinách, napríklad na Srí Lanke, v Mjanmare (predtým Barma), Thajsku, Laose a v Kambodži. Dôraz sa tu kladie na vonkajšie pozitívne správanie sa a na oslobodenie z utrpenia podmienenej existencie rozpoznaním neexistencie nezávislého „Ja“ osoby.

Druhé a tretie otočenie kolesom dharmy tvorí základ veľkého voza, mahájány, ktorá je praktikovaná predovšetkým v severných buddhistických krajinách: Tibete, Ladakhu, Nepále, Sikkime, Bhútáne a tiež v Mongolsku, Číne, Japonsku, Vietname, na Tchaj-wane, v Kórei, atď. Pomenovanie mahájána sa vzťahuje na veľký postoj tohto vozidla, na prianie dosiahnuť osvietenie, aby sme dokázali z utrpenia oslobodiť všetky bytosti. V rámci mahájány samotnej je opäť možné použiť rozdelenie na voz sútier a voz tantier. Zjednodušene môžeme povedať, že druhé otočenie kolesom dharmy tvorí základ v prvom rade pre voz sútier, ktorý je hlavnou praxou vo väčšine krajín mahájány. Voz sútier sa nazýva tiež vozom príčin, nakoľko tu vytvárame príčiny pre osvietenie. Rozpoznanie prázdnoty – alebo inak neexistencie samostatnej existencie všetkých javov – sa dosahuje dôkladným skúmaním vecí, ako aj súvisiacimi meditačnými cvičeniami.

Tretie otočenie kolesom dharmy je zas najdôležitejším základom pre voz tantier, ktorý sa dnes vo svojej úplnej podobe praktikuje už len v tibetskom buddhizme. Jednotlivé aspekty vozidla tantier sa uchovali i v niektorých ďalších tradíciách, napríklad vo viacerých školách čchanového buddhizmu v Číne a zen-buddhizmu v Japonsku. Medzi ďalšie používané názvy pre buddhistickú tantru patrí napríklad tajná mantrajána či vadžrajána, poprípade diamantová cesta. Niekedy sa nazýva tiež vozom plodu – identifikujeme sa tu totiž priamo s ovocím cesty - dokonalým stavom Buddhu. Buddha v tantrách učil, že najvyššie kvality osvietenia sú vždy prítomné v prirodzenosti mysle a ide len o to, odstrániť povrchné závoje, ktoré nám bránia rozpoznať v našej mysli jej buddhovskú prirodzenosť.

Vývoj buddhizmu v Indii

Pozorovaním historického vývoja buddhizmu môžeme sledovať, ako z praxe obsahu jednotlivých cyklov učení postupne vznikali rôzne dnes známe tradície. Buddha sám síce odovzdal len ústne pokyny, no jeho žiaci učenia zapísali, a vďaka tomu sa ďalej odovzdávali v pôvodnej forme. Uskutočnení buddhistickí majstri neskôr spísali ďalšie pojednania, v ktorých objasňovali význam Buddhových učení. Dôraz sa pritom kládol na autentický a presný prenos učení. Už v Indii vznikli v priebehu storočí rôzne línie odkazu ktoré môžeme dať do kontextu troch cyklov učení.

V dobe bezprostredne nasledujúcej po živote Buddhu nebolo spočiatku možné praktikovať všetky úrovne učení verejne. V niektorých odkazoch sa preto pokračovalo tajne alebo len vo veľmi obmedzenom kruhu. Počas prvých štyroch až piatich storočí po živote Buddhu, ktorý podľa väčšiny prameňov žil medzi rokmi 563 až 479 pred naším letopočtom, sa verejne praktikovali len učenia malého vozu. Spomedzi osemnástich podškôl malého vozu sa dlhodobo presadili len tie, ktoré sa opäť a znovu usilovali o autenticitu odkazu. Išlo predovšetkým o tzv. starších (pálijsky théra) členov spoločenstva. Tak vzniklo tiež označenie théraváda (čiže doslova „učenia starších v ráde“), všeobecné pomenovanie, ktoré dnes používame pre obe dve školy malého vozu – sthaviravádínov a sarvastivádínov – ktoré pretrvali až dodnes.

Druhé obdobie indického buddhizmu, v ktorom sa stali verejne známymi učenia sútier mahájány, síce začalo už v druhom storočí pred n.l., keď sa na verejnosti objavili prvé texty prádžňápáramitovej literatúry, no mahájána sa v Indii stala skutočne hlavným prúdom až počiatkom nášho letopočtu. Stalo sa tak vďaka dvom veľkým majstrom, ktorých predpovedal i Buddha: Nágardžunovi a Asangovi, (žili v 2., respektíve v 5. storočí n.l.), ako aj vďaka založeniu veľkej univerzity v Nálande (približne 2. stor. pred. n. l.), ktorá sa na viac než tisíc rokov stala centrom uchovania a rozširovania mahájány. Celkove i tu môžeme hovoriť približne o období piatich storočí, ktoré je možné priradiť predovšetkým k druhému otočeniu kolesom dharmy.

Väčšina tradícií severného buddhizmu obsahuje najmä tieto úrovne učenia práve preto, lebo prví prekladatelia, ktorí do Indie cestovali, aby do svojich jazykov preložili buddhistické učenia, prichádzali práve v tomto období. Už v prvom storočí nášho letopočtu sa buddhizmus začal šíriť do strednej Ázie a Číny. V treťom storočí n. l. sa učenia dostali do Barmy, Kambodže, Laosu, Vietnamu a Indonézie. Do čínštiny mnohé dôležité texty preložili Kumáradžíva (344 - 413), Chuej-jüan (334 - 416) a mnohí ďalší prekladatelia štvrtého a piateho storočia n. l.. Okolo roku 520 n.l. prišiel do Číny veľký indický majster Bódhidharma a stal sa zakladateľom čínskeho čchanového buddhizmu. V Japonsku sa zen-buddhizmus objavil o niekoľko rokov neskôr, v roku 538, a v roku 594 n.l. sa stal štátnym náboženstvom.

Potom nasledovalo tretie veľké obdobie indického buddhizmu, doba veľkých jogínov-uskutočniteľov a realizovaných majstrov, takzvaných mahásiddhov. Nasledovníci Buddhu sa rozvinuli ďalej a dokázali praktikovať aj jeho najvyššie učenia – vadžrajánu, čiže diamantovú cestu. Hoci by sme týchto majstrov s mimoriadnymi schopnosťami (v sanskrite siddhi) videli medzi všetkými spoločenskými kastami a obomi pohlaviami, existovali už i typickí potulní jogíni, ktorí boli vo svojom správaní a prejavoch často veľmi nekonvenční. V tradícii diamantovej cesty sa o najdôležitejších majstroch tohto obdobia hovorí ako o 84 mahásiddhoch, ktorých hlavným predstaviteľom bol majster Saraha. Mahásiddhovia na znak svojho uskutočnenia zvyčajne skladali piesne, ktoré sa stali známe ako tzv. piesne dóhá. V Indii teda úhrnom môžeme hovoriť o období 1500 rokov, rozdelených do troch etáp po 500 rokoch, ktoré sa končí zničením buddhizmu moslimami a hinduistami. Tieto etapy zodpovedajú trojitému otočeniu kolesom dharmy. Na vrchole tohto obdobia v Indii teda už boli praktikované všetky úrovne Buddhovho učenia.

Buddhizmus v Tibete

Keď v ôsmom storočí do Tibetu na pozvanie kráľa Thrisonga Decäna prišiel veľký majster Padmasambhava (tib. Guru Rinpočhe) a rozšíril tam buddhistické učenia, zdôrazňoval najmä tantrický aspekt učení, čiže diamantovú cestu. Práve tá sa tak v Tibete stala verejne známa. Od tejto doby môžeme považovať tibetský buddhizmus a diamantovú cestu za jedno a to isté. Kráľ Thrisong Decän sa pritom postaral i o to, aby do tibetčiny bolo preložených mnoho dôležitých textov. Tieto rané učenia a preklady viedli k rozvoju prvej zo štyroch veľkých tibetských tradícií, školy Ňingma, čo doslova znamená „stará škola“. Neskôr, v priebehu 11. storočia nastalo druhé veľké obdobie prekladov, počas ktorého boli do Tibetu prenesené ďalšie odkazy. Vznikli tak „nové tradície“ (tib. sarma), medzi ktorými sú najznámejšie školy Kagjü, Sakja a Gelug.

Marpa Prekladateľ (1012 - 1097) do Tibetu z Indie preniesol štyri zvláštne odkazy pochádzajúce od majstra Tilopu (988 - 1069), ktoré spolu s učeniami mahámudry tvoria jadro tradície Kagjü. Drogmi Locáwa (993 - 1074) odovzdal líniu odkazu indického majstra Gajadharu (nazývaný tiež Virupa) Khön Könčhog Gjalpovi (1034 - 1102), ktorý na jej základe založil tradíciu Sakja.

Do Tibetu približne v rovnakom čase pricestoval aj veľký indický majster Atíša (982 - 1054) a spoločne s prekladateľom Rinčhenom Zangpom (958 - 1055) a svojím hlavným žiakom Domtönpom (1004 - 1065) založil tradíciu Kadampa. Učenia tradície Kadampa neskôr Dže Cchongkhapa (1357 - 1419) použil ako jadro tradície Gelugpa (nazývaná tiež Ganden).

Esencia týchto odkazov je vo všetkých štyroch tradíciách rovnaká, všetky sa totiž opierajú o učenia samotného Buddhu, ako aj o komentáre indických majstrov. Rozdiely spočívajú v komentároch, ktoré pridávali tibetskí učitelia zohľadňujúc danosti svojich žiakov. Zdôrazňovali pritom ako ťažiskové rôzne časti učení. Staršie školy sa napríklad orientovali viac na meditačnú prax, novšie zdôrazňujú skôr štúdium dharmy. Tieto odkazy boli odovzdávané viac než tisíc rokov bez prerušenia v čistej podobe a nespočetní praktikujúci vďaka nim dosiahli úplné rozpoznanie prirodzenosti svojej mysle. Aj dnes tibetský buddhizmus, predovšetkým vďaka rýchlym a efektívnym metódam diamantovej cesty, umožňuje vo veľmi krátkom čase dosiahnuť osvietenie pre dobro všetkých bytostí. Prax diamantovej cesty pritom obsahuje všetky ostatné úrovne Buddhovho učenia a praktikuje sa vždy pod vedením kvalifikovaného učiteľa. To je pravdepodobne skutočný dôvod, prečo sa dnes tak veľa ľudí z celého sveta z celej šírky buddhizmu obracia práve k tomuto smeru. Autentickosť odkazu garantuje, že cieľ praxe je skutočne dosiahnuteľný, a súčasne si vždy môžeme vytvoriť priame spojenie s našou vlastnou situáciou tu a teraz, s praktickou životnou skúsenosťou. Vďaka týmto podmienkam je možné prijať veľký Buddhov dar prirodzeným a ľahkým spôsobom. Rôzne buddhistické školy sú len rámce, v ktorých sa prenos odohráva. Obsahom je neprerušená komplexná cesta, ktorá vedie k úplnému rozpoznaniu prirodzenosti mysle, cesta k trvalému šťastiu.

Mojím úmyslom bolo len načrtnúť prehľad hlavných buddhistických tradícií. Ich podrobnejšie predstavenie, opisujúce historický vývoj a celý obsah učení jednotlivých škôl ako aj ich podškôl, by presahovalo rozsah krátkeho článku. Dovolím si preto čitateľa odkázať na odborné publikácie, dostupné väčšinou v anglickom jazyku, ako aj výklady a knihy učiteľov týchto škôl. Dúfam však, že sa mi v tomto prehľade podarilo predostrieť základné črty jednotlivých tradícií, vďaka ktorým nebude ich mnohorakosť na čitateľa pôsobiť mätúco, ale bude vnímaná ako veľké bohatstvo.

Literatúra:

  • Taranathas History of Buddhism in India Ed. Debiprasad Chattopadhyaya, Motilal Barnasidass Publ., Delhi
  • Indian Buddhist Pandits, transl. from The Jewel Garland of Buddhist History by Lobsang Norbu Tsonawa, LTWA, Delhi, 1985
  • History of Indian Buddhism by E. Lamotte, Motilal Barnasidass Publ., Delhi
  • A History of Indian Buddhism by Hirakawa Akira, tr. and ed. by P. Groner, Motilal Barnasidass Publ., Delhi, 1993
  • Historical Dictionary of Buddhism by Ch. S. Prebish, Sri Satguru Publ., Delhi, 1995 6.Atisha and Buddhism in Tibet, comp. and transl. by Doboom Tulku and Glenn. H. Mullin, Tibet House, Delhi, 1983
  • The Blue Annals by G.N. Roerich, Motilal Barnasidass Publ., Delhi
  • The Treasury of Knowledge (tib. She dja kun khyab dzö) by Jamgon Kongtrul Lodrö Thaye, Gangtok, 1983


Buddha