Životné štýly

Tradičné buddhistické kultúry poznajú dve možnosti ako nasledovať buddhistické učenia: ako mnísi či mníšky, alebo ako laici – svetskí praktikujúci. V Tibete sa ako samostatná spoločenská skupina sformovala i cesta uskutočniteľov, medzi ktorými sa odohrával skutočný prenos diamantovej cesty.

Mnísi a mníšky žili oddelene v kláštoroch, dodržiavajúc celibát a striktné pravidlá správania, ktoré im poskytovali ochranu. Laici sa starali o svoje rodiny a spoločnosť, podporovali učiteľov a kláštory a snažili sa učenia začleniť do svojho každodenného života. Uskutočnitelia žili mimo spoločnosti a jej obmedzení, často v odľahlých jaskyniach, striedajúc partnerov a využívali všetky pôvaby života ako cestu k rozpoznaniu mysle. Známym príkladom je veľký jogín a uskutočniteľ Milaräpa.

Ľudia v rozvinutých krajinách dnes môžu sami rozhodnúť o počte svojich potomkov, a preto u nás nevzniknú žiadne veľké kláštory. Mnohé ženy a muži, ktorí v minulosti nasledovali Buddhov príklad, nežili oddelene preto, že by jeho učenia boli zaujaté voči telu. Jednoduchým dôvodom bolo to, že sa nemohli milovať bez toho, aby nemali deti a to vtedy, omnoho viac než dnes, obmedzovalo čas na štúdium a meditáciu.

Rozdiely medzi pôvodne zreteľne oddelenými skupinami uskutočniteľov a laikov sa dnes v rozvinutých západných krajinách strácajú. V Tibete sa uskutočnitelia museli vonkajškom vymedzovať – súťažili totiž s mníchmi a mníškami v červených rúchach o materiálnu podporu ekonomicky aktívnej časti obyvateľstva. Praktikujúci v centrách diamantovej cesty Karma Kagjü, založených lámom Ole Nydahlom nasledujú príklad jedného z prvých držiteľov línie Kagjü, laika a uskutočniteľa Marpu. Vedú zmysluplný život laikov, usilujúc sa na každodennej úrovni žiť čo najužitočnejším a najplnším spôsobom a na úrovni pohľadu vo všeobecnosti udržujú Veľkú pečať – a teda úroveň uskutočniteľov.