Buddha ako príčinu utrpenia nevidí pád z raja, ale neschopnosť mysle rozpoznať samu seba.
Buddha odovzdal učenia pre tri rôzne typy ľudí. Tí, čo sa chceli vyhnúť utrpeniu prijali inštrukcie o príčine a následku nazývané malá cesta (skt. hínajána). Tí, ktorí toho chceli urobiť viac pre druhých, dostali učenia o múdrosti a súcite nazývané veľká cesta (skt. mahájána). A keď ľudia mali silnú dôveru v buddhovskú prirodzenosť seba i ostatných, učil ich diamantovú cestu (skt. vadžrajána). Tu sa manifestoval vo formách z energie a svetla alebo svoj osvietený pohľad odovzdával priamo ako prúd bdelosti. Na tejto najvyššej úrovni je cieľom úplný rozvoj mysle, spontánne neúsilie Veľkej pečate (skt. mahámudra).
Diamantová cesta modernému svetu ponúka „efektívne metódy, ktoré vedú k priamej skúsenosti mysle“, ako povedal Lobpön Ceču Rinpočhe, jeden z najskúsenejších učiteľov tibetského buddhizmu. Učí ako zažívať svet z pohľadu potenciálu a seba-oslobodzujúcej kvality. Meditácie diamantovej cesty rozvíjajú hlboké vnútorné bohatstvo a vedú k prirodzenej a neochvejnej mysli, v ktorej sa môžu rozvinúť všetky osvietené aktivity.