Meditácia v tradícii théravády a mahájány

Keď sa s meditáciou dôverne zoznámime, rozvinieme skutočné zanietenie pre prax a naša meditácia začne dozrievať. Ak plne nechápeme esenciu meditácie, naša meditačná skúsenosť nebude správna, ale ak jej esenciu pochopíme, veci sa skutočne stanú zaujímavé.

Naša myseľ nie je navyknutá na rovnováhu. Sme rozptýlení, zmätení a nepokojní. Prúd neprestajne sa objavujúcich myšlienok je nám oveľa bližší než vyrovnanosť a tak náš obvyklý stav mysle považujeme za príjemný. Naša neustále sa meniaca myseľ je závislá na nepokoji, a preto sa v meditácii, ktorá sa líši od bežného spôsobu prežívania, necíti prirodzene. Preto nestačí prirodzený záujem o meditáciu – musíme vynaložiť úsilie, byť usilovní a trpezliví. Je to predovšetkým usilovnosť v spojení s informáciami o tom, ako správne meditovať, ktorá prináša výsledky v našom rozvoji. Je veľmi ľahké pochopiť cestu nesprávne. Meditácia prináša jednobodovosť, myseľ stabilnú a jasnú a nie rozptýlenú alebo zmätenú. Meditovať neznamená vstúpiť do zvláštneho stavu, v ktorom máme vízie, vidíme svetlá, alebo zažívame fantastické veci. Ľudia si to niekedy myslia a tak si vezmú LSD, alebo pri meditácii počúvajú hudbu – ale to iba manipuluje naše prežívanie. Nemá to nič spoločné s meditáciou, pretože myseľ zostáva rozptýlená a zmätená. Na začiatku sedemdesiatych rokov k tomuto nepochopeniu často dochádzalo pri meditácii na ôsmeho Karmapu, pretože v tejto meditácii vizualizujeme rôzne druhy dákiní lietajúcich na oblohe. Mnoho ľudí požiadalo o vysvetlenia k tejto meditácii, potom si vzali LSD a meditovali na ôsmeho Karmapu. To nie je pochopenie meditácie, aké by som vám chcel odovzdať.

Takže čím meditácia je? Meditácia nám umožňuje zažívať myseľ takú, aká je – v jej pôvodnej prirodzenosti. V našej mysli sa bez prestania objavujú myšlienky a zabraňujú nám zažívať jej pravú prirodzenosť. Tu rozlišujeme dve úrovne myšlienok: vonkajšiu a vnútornú. Do prvej z nich patrí zmyslová skúsenosť. Myseľ sa neustále orientuje na vonkajšiu skúsenosť: vône, formy, zvuky, atď. Zamestnáva sa prežívaním vonkajších objektov a vytvára tak vonkajší svet. Zdá sa, že nie je v našej moci mať myseľ pod kontrolou tak, aby spočívala sama v sebe. Prečo? Pretože myseľ je pohltená vo svojich vnútorných zážitkoch, v druhej úrovni prežívania, ktorá v každom okamihu tvorí základ nášho vnímania. Naša myseľ vnútorne neustále sleduje myšlienky, ktoré sa v nej obajvujú, a preto ak sa obrátime smerom von, nedokážeme kontrolovať ani naše zmyslové dojmy. Keď ovládneme naše vnútorné myšlienky, vonkajšia úroveň prestane byť problémom. Bez rozptýlenia na vnútornej úrovni nás naše zmyslové vnemy už nebudú môcť vyrušiť. Meditácia je teda spôsob ako získať kontrolu nad neustálym tokom myšlienok. Vďaka tréningu koncentrácie budeme schopní udržať myseľ sústredenú. Keď zvládneme tento druh koncentrácie, budeme sa môcť dostať ešte hlbšie, do oveľa pokojnejších stavov vedomia. Myseľ získava ohromný priestor a spočíva sama v sebe. Je to akoby sme otvorili bránu, za ktorou sa opäť otvorí množstvo ďalších brán – môžeme ísť ďalej, ešte hlbšie. Vtedy si naozaj uvedomíme aké ohromujúce kvality myseľ má.

V tradícii théravády preto praktikujúci spia iba šesť až sedem hodín a celý deň meditujú. Dosiahnu tak vnútorný pokoj v krátkom čase. Okrem toho, po obede nič nejedia a môžu piť len nápoje bez kalorickej hodnoty; vodu alebo čaj. Meditácii to prospieva, pretože myseľ je potom jasnejšia a menej ospalá. Je to dobrá rada pre každého, kto praktikuje intenzívnu meditáciu.

Ďalším zvykom je ísť spať skôr, o deviatej alebo desiatej a vstať zavčas ráno, okolo piatej. Toto zameria náš život úplne na meditáciu. Dnes by takýto denný program nemusel byť praktický. Dôvodom, prečo ľudia za čias Buddhu prijali tento meditačný rozvrh, bolo Buddhovo učenie o samsáre ako o utrpení, o tom, že človek nemôže dosiahnuť nič, pokiaľ v nej zostáva zachytený. Úplné odlúčenie od samsáry s cieľom sústrediť sa výlučne na meditáciu sa tak stalo centrálnou súčasťou théravádovej tradície. Môžeme však povedať, že motivácia praktikujúcich théravády sa nezakladá na prianí prinášať úžitok ostatným. Samozrejme, praktikujúci théravády nestoja proti tým, ktorí sa pokúšajú prospieť všetkým bytostiam, ale nie je to ich cieľ. Pre nich je dôležité sústrediť sa výhradne na meditáciu, aby dosiahli oslobodenie tak rýchlo ako je to len možné. My sme ale bódhisattvovia, jedávame poobede aj večer. Bódhisattvovia na seba príliš nemyslia, a preto sa až tak neponáhľajú dosiahnuť svoj vlastný cieľ. Bódhisattvovia sa neboja narodiť znovu a znovu, sú ochotní vracať sa späť. Preto nepraktikujú formu meditácie, ktorá ich jednoducho odrezáva od sveta, ako to robia praktikujúci théravády. Ak by ste nasledovali túto cestu, nedokázali by ste sa znova narodiť, aj keby ste chceli.

Vďaka stavom koncentrácie, ktoré praktikujúci théravády v meditácii dosahujú, môžu analyzovať stav svojej mysle. Či sa objaví hnev, pripútanosť, žiarlivosť, závisť alebo ktorákoľvek iná rušivá emócia, ich schopnosť sústrediť sa im umôžňuje veľmi podrobne preskúmať povahu emócii. Môžeme to prirovnať k snu – keď sa zobudíme, zisťujeme, že nebol reálny, že sa v skutočnosti neudial. Podobne môžu praktikujúci, ktorí uskutočnili cestu théravády, vidieť, že ich rušivé emócie nemajú skutočnú existenciu. Chápu pravú podstatu emócií, a potom na základe tohto pochopenia odstraňujú základy alebo príčiny, ktoré by inak automaticky viedli k znovuzrodeniu v samsáre. Keď odstránia príčinu znovuzrodenia v samsáre, nemôžu sa už opäť znovuzrodiť. Je to logický dôsledok tejto formy meditácie.

V tibetčine sa pre meditáciu obvykle používa slovo gom. Existujú aj ďalšie, veľmi presné výrazy, napr. ting dzin, čo je preklad sanskritského slova samádhi. Ting znamená „hĺbka“ a odkazuje na zažívanie pokojnej hĺbky mysle. Dzin znamená doslova „držať“ a tu znamená udržiavanie neotrasiteľnosti mysle. Slovo tingdzin má tiež iné významy. Ďalší tibetský výraz pre meditáciu je samten. Samten je v preklade „stabilný“ a znamená spočívanie v stabilnom stave mysle. Aj pri samtene poznáme viacero stupňov. V tradícii théravády postupne prechádzame najskôr stupňami samtenu – meditácie sústredenia – a následne stupňami tingdzinu. Podobne aj bódhisattvovia postupujú vo svojich meditáciách rôznymi stupňami. Keď bódhisattva dosiahne stav samádhi alebo hlbokého vhľadu, môže použiť vnútorný pokoj, aby pomáhal bytostiam. Jednotlivé stupne alebo bhúmi sa odlišujú najmä rastúcimi schopnosťami prinášať úžitok bytostiam, zatiaľ čo tradícia théravády sa zameriava výhradne na rýchle dosiahnutie oslobodenia.

Veľmi účinné je aplikovať na naše prežívanie analytickú meditáciu. Ide o to pozorne analyzovať každý pohyb mysle. Rozpoznaním myšlienok ako myšlienok dosiahnete pochopenie skutočnej prirodzenosti mysle. Vďaka tomuto pochopeniu vás už myšlienky nebudú miasť a priamym rozpoznaním myšlienok – takých aké sú, uvidíte v mysli vlastnú vnútornú rovnováhu. Analýza procesu myslenia odhaľuje prirodzenosť mysle. Postupne rozvíjame jasné poznanie toho, čo je inak ukryté za prúdom myšlienok. Analýza myšlienok rozvíja schopnosť zažiť ich prirodzenosť, ktorá je samozrejme prirodzenosťou mysle samotnej. Buddhizmus presne popisuje negatívne rušivé emócie ako hnev a žiarlivosť. Ak ich analyzujeme ako produkty našej mysle, sú ako každý iný mentálny prejav jednoducho myšlienkami a pocitmi. Negatívne sú v tom zmysle, že vedú k negatívnym následkom. Myšlienky majú rôzne karmické náboje. Napríklad, ak uvidíte koberec a pomyslíte si: „Tento koberec je modrý,“ bude takáto myšlienka neutrálna. Nevytvára pozitívne ani negatívne následky. Hnev, alebo žiarlivosť sa v mysli objavujú rovnako, líšia sa však tým, že majú silné negatívne následky. Prostredníctvom analytickej meditácie najskôr rozpoznáme všetky druhy mentálnej aktivity a potom sa touto metódou učíme ako sa vyhnúť ich negatívnym následkom. Takáto meditácia prináša dvojaký úžitok. Najprv kontrolujeme myseľ rozpoznávaním mentálnych procesov. Potom postupne vykoreňujeme negatívne emócie, čím odkrývame prirodzenosť mysle. Výsledkom je menej pripútanosti a lipnutia k zmyslovým vnemom. Ak chceme rozvíjať koncentráciu, je užitočné vyhnúť sa prílišnému množstvu zmyslových vnemov. Ak sme orientovaní výrazne smerom von a kladieme na svet veľké očakávania, bude pre nás ťažké pokojne skoncentrovať myseľ na nej samotnej. Automatické lipnutie na vonkajších zmyslových dojmoch prináša zbytočné rozptýlenie. Naopak, ak myseľ pozoruje samú seba, zakúsime nerozptýlenú a pokojnú myseľ. Na tejto úrovni sa meditácia stane spontánnou. Je tak vďaka tomu, že sme značne zredukovali neurotický pohyb mysle, ktorý bol predmetom analytickej meditácie.

Ľahko sa môže stať, že meditujúci rozvinie pripútanosť k tomuto stavu úplného vnútorného pokoja a lipnutie sa začína znovu. Táto pripútanosť nám zabraňuje postúpiť k hlbším skúsenostiam. Opäť potrebujeme rozvinúť vhľad. Tak ako predtým, aj tu je protilátkou analytická forma meditácie, ktorej predmetom je pripútanosť k pokoju. Analytická meditácia zameraná na subtílne pocity pripútanosti je kľúčom, ktorý otvára dvere ďalšiemu rozvoju.

Práve sme opísali rôzne fázy rozvoja koncentrácie. Meditačnú skúsenosť je ťažké popísať, pretože ľudský jazyk je obmedzený. Dobrí praktikujúci v minulosti zaviedli rôzne výrazy, aby pomocou nich opísali svoje skúsenosti. Pravdepodobne sa medzi sebou dokázali veľmi dobre dohovoriť, hoci v našom prípade to nie je také jednoduché – neprežívame totiž to, čo sa za týmito výrazmi skrýva. Aby sme mohli pochopiť realizované stavy mysle, je dôležité, aby sme my sami prežili ich význam. Buddha kedysi učil samádhirádža sútru, ktorá popisuje rôzne stupne meditácie. Kto dnes skutočne rozumie jej popisom? Prečo ich ale potom Buddha učil? Môžeme si byť istí, že Buddha mal v tom čase žiakov, ktorí mali všetky tieto skúsenosti, a tak rozumeli, o čom hovoril. Dnes máme stále túto sútru, a máme tiež možnosť dospieť k bodu, v ktorom budeme schopní pochopiť jej význam. Ako by sme teda mali postupovať? Aby sme pochopili význam týchto drahocenných učení, musíme pracovať s tým, čo máme ako ľudské bytosti k dispozícii. Bódhisattvovia napredujú rôznymi stupňami rozvoja koncentrácie, a pritom si zachovávajú istú pripútanosť k ľudskej forme, aby boli schopní znovu sa zrodiť v samsáre. Takže na jednej strane postupujeme tak ako théravádoví praktikujúci a dosahujeme rôzne úrovne koncentrácie, a na strane druhej využívame vnútorný pokoj na to, aby sme vytvárali príčiny zrodenia v samsáre, a vďaka tomu sa mohli znovuzrodiť pre úžitok bytostí.

Tieto dve kvality teda definujú bódhisattvu: odvaha znovu sa zrodiť v samsáre a schopnosť kontrolovať ilúziu samsáry. Tieto dva aspekty musíme prepojiť pre úžitok ostatných.

Filozofia mádhjamiky vysvetľuje, v akom zmysle sú všetky bytosti a celý svet ilúziou. Všetko sa odohráva v kontexte príčiny a následku a existuje iba vo vzájomnej závislosti. Pretože všetko je vzájomne závislé, veci nemajú nezávislú existenciu. Veci nie sú skutočne existujúce v sebe a zo seba, pretože sú na sebe navzájom závislé. Bódhisattvovia to veľmi jasne chápu. Vidia iluzórny charakter sveta, a preto s touto ilúziou môžu pracovať. Týmto spôsobom bódhisattvovia účinne pracujú pre úžitok bytostí ponorených v samsáre.