Hľadanie trvalého šťastia

Každý človek, každá cítiaca bytosť, chce zažívať šťastie. Väčšina svoje šťastie hľadá vo vonkajšom svete, napríklad v moci a uznaní, kariére, partnerstve a rodine, alebo aj v ezoterike. Prirodzene, je dobre mať prácu, ktorá nás napĺňa, šťastný vzťah a príjemné vonkajšie podmienky. No keďže všetky veci zložené z podmienok sa opäť rozpadnú, nie je múdre hľadať v nich svoje útočisko.

Útočisko nie je slovo, ktoré by sme v bežnej reči používali často. Ale po celý čas ho v niečom prijímame. V buddhizme hľadáme niečo, na čo sa môžeme naozaj spoľahnúť. Na formálnej úrovni je útočisko ceremónia, počas ktorej učiteľ vytvára spojenie medzi našou vlastnou prirodzenosťou osvietenia a osvietením všetkých buddhov. Útočisko je tak bránou k buddhistickej praxi. Ďalej sa útočisko stáva neprestávajúcim cvičením, ktoré ako červená niť prechádza celým naším životom a ktorému môžeme rozumieť na vonkajšej, vnútornej, tajnej a absolútnej úrovni

Vonkajšie útočisko

Vonkajšiu úroveň útočiska používajú všetky buddhistické tradície. Týmto útočiskom sú tzv. „tri klenoty“, v sanskrite buddha, dharma a sangha. Prirovnávajú sa k priania plniacim klenotom, pretože správne pochopenie útočiska nám prinesie splnenie všetkých prianí po šťastí.

Prijímať útočisko v Buddhovi znamená, že naším cieľom je osvietenie. Veľkou inšpiráciou pre nás môže byť jeho životný príbeh. V tibetčine sa pre životopis používa slovo „nam thar“, čo doslova znamená „úplné vyslobodenie“. Ak si prečítame životopisy veľkých majstrov, môžeme lepšie pochopiť kroky rozvoja na buddhistickej ceste. Čo napríklad mladému princovi Gautamovi dalo rozhodnosť, s akou sa vzdal svojho kráľovského životného štýlu? Urobil tak, pretože hlboko vo svojom srdci pochopil pominuteľnosť – to, že všetko zložené sa opäť rozpadne. Táto skúsenosť ho viedla k vytrvalému hľadaniu niečoho nepodmieneného.

Slovo buddha (tib. sang gjä) znamená byť slobodný od všetkých ilúzií a plné rozvinutie našej prirodzenej múdrosti. Predtým, než dosiahol osvietenie, bol Buddha normálnou osobou ako vy alebo ja. Tak ako on, aj my by sme sa mali spýtať samých seba, čo chceme v živote, aké máme ciele a o čo sa chceme oprieť. V opačnom prípade naše aktivity nesmerujú k žiadnemu cieľu. Najlepší postoj, aký môžeme mať, je prianie vyslobodiť všetky bytosti od utrpenia a umožniť im najväčšie šťastie, rozpoznanie prirodzenosti ich mysle.

Prijatie útočiska v dharme, Buddhových učeniach, v sebe zahŕňa: neubližovať druhým a používať metódy, ktoré Buddha odovzdal. Pretože ľudia sú veľmi rozdielni, odovzdal mnoho rôznych odporučení. Môžeme ich vidieť ako veľkú lekáreň, v ktorej síce nájdeme každý liek, nemusíme ich ale užívať všetky súčasne.

Tretím klenotom je sangha, spoločenstvo praktikujúcich. Niekedy sa sangha vysvetľuje tak, že označuje tých praktikujúcich, ktorí už dosiahli stupeň oslobodenia. No pre náš rozvoj sú dôležití aj naši priatelia, s ktorými meditujeme a budujeme centrá. Pre väčšinu ľudí je veľmi ťažké praktikovať na vlastnú päsť a priatelia, ktorí s nami zdieľajú zmysluplnú výmenu, sú niečim veľmi vzácnym. V stretnutiach a spolupráci v centrách, so všetkými radosťami aj nezhodami, sa dozvedáme mnoho o nás samých a našich vzorcoch správania sa. Sangha je zrkadlom nášmu pokrivenému vnímaniu a vďaka tomu ho môžeme ľahšie napraviť.

Vnútorné útočisko

Vnútorná úroveň útočiska súvisí s diamantovou cestou. Tieto učenia Buddha odovzdal v treťom cykle svojich učení len malému množstvu veľmi nadaných žiakov. Vďaka nim sa odkaz metód diamantovej cesty uchoval aj neskôr. Do Tibetu sa po prvý raz dostali v siedmom storočí s Guruom Rinpočhem a druhýkrát, o niečo neskôr, vďaka Marpovi Prekladateľovi. V rámci diamantovej cesty prijímame, okrem troch klenotov, útočisko aj v „troch koreňoch“ – lámovi, jidamoch a ochrancoch, aby sme vďaka identifikácii s nimi mohli dosiahnuť výsledky na našej ceste k osvieteniu čo najrýchlejšie. Láma je koreňom, alebo prameňom všetkého požehnania, jidamy sú prameňom osvietených kvalít a ochrancovia sú prameňom buddhovských aktivít.

Čo sa rozumie pod požehnaním? Je to schopnosť učiteľa umožniť nám okamihy vhľadu. Nie v zmysle, že by nám učiteľ vhľad daroval. V stretnutí našej otvorenosti a učiteľovho stabilného vhľadu do skutočnej prirodzenosti mysle zažívame aj my sami kúsok radosti osvietenia. Tieto okamihy „ahá“ skúsenosti sú možné len vďaka tomu, že buddhovská prirodzenosť je niečo, čo už vždy máme. Učiteľ nám teda vlastne neukazuje nič nové, alebo niečo vonkajšie, od nás oddelené. Skôr v nás svojou múdrosťou otvára nové roviny skúsenosti a ukazuje „to, čo nemožno vidieť“.

Tradične sa skúsenosť požehnania opisuje tak, že v očiach sa objavujú slzy a vstávajú chĺpky na tele. No u každého je to trochu inak. Pre veľmi kriticky založených ľudí sú grouppies, čiže tí, ktorí majú veľa spontánnej oddanosti k učiteľovi, tŕňom v oku. Na diamantovej ceste je oddanosť veľmi dôležitá preto, aby sme dostali požehnanie. Neznamená to však, že by sme museli mať to isté auto alebo účes ako náš učiteľ. Nestrojená oddanosť je žiakova schopnosť vidieť vnútorné kvality učiteľa a následne ich rozpoznať v sebe samom.

Prichádzame k jidamom, buddhovským aspektom. V jidamoch sú stelesnené schopnosti učiteľa. „Ji“ znamená myseľ a „dam“ znamená zväzok. Meditáciou na buddhovské aspekty získavame rýchly prístup k pravej prirodzenosti našej mysle.

Jidamy sú často vysvetľované na psychologickej úrovni, akoby boli len symbolmi našich vnútorných kvalít ako súcit, radosť, múdrosť atď. To je však len malá časť toho, čím sú. Buddhovské aspekty sú výrazom našej mysle. Ukazujú jednotu prázdnoty a jasnosti našej mysle. Je možné sa s nimi stretnúť a prijať od nich vysvetlenia, tak ako je to opísané v životopisoch mnohých majstrov.

Často som sa na prednáškach mojich učiteľov pýtala sama seba, prečo odpovede na rovnakú otázku vyzerajú tak rôzne. Časom som pochopila, že odpovede sú spontánnym výrazom múdrosti učiteľa. V súlade so schopnosťami žiaka sa učiteľ niekedy ukáže ako silný, niekedy inteligentný, raz radostný a inokedy súcitný. Tieto kvality sa vyjadrujú v jidamoch a v diamantovej ceste sa preto vysvetľuje, že jidamy nie sú oddelené od učiteľa.

S ochrancami je to podobne. Sú výrazom osvietenej aktivity. S ich požehnaním sa každý zážitok stáva krokom na ceste. Vyzerajú hrozivo, nie sú však hnevliví. Rôzne hrozivé atribúty, napríklad nože alebo misky s krvou, predstavujú odťatie negativity a prekonanie ega. Myslím, že by bolo veľmi užitočné, aby ľudia na výstavách buddhistického umenia dostali takéto vysvetlenie, inak si budú myslieť, že ide o nejaké uctievanie démonov. Keď prijímame útočisko v jidamoch a ochrancoch, nemali by sme zabúdať, že nie sú ničím iným, než láma, a to znamená, že sa nelíšia ani od nás samotných.

Tajné útočisko

Tak sa dostávame aj k tajnej úrovni útočiska. Nejde tu o žiadne dodatočné útočisko, ale o porozumenie, že láma je esenciou útočiska. Jeho myseľ je buddha, jeho reč je dharma, jeho telo je sangha. Je prameňom požehnania, schopností a ochrany. To je dôvod, prečo je meditácia na lámu tak dôležitá na rozpoznanie prirodzenosti mysle. Jej význam nám vo svojich textoch pripomína mnoho majstrov. Napríklad deviaty Karmapa Wangčhug Dordže hovorí: „Vysvetľuje sa mnoho metód, ako rozvinúť poznanie. V tradícii našej vzácnej línie Kagjü sa však učí, že všetky sú obsiahnuté v hlbokej ceste oddanosti k lámovi.“

V tejto súvislosti sa nám vždy znovu dostane rady vidieť lámu ako buddhu. Ľahšie sa to však hovorí, než robí. V skutočnosti je naša schopnosť vidieť lámu ako buddhu priamo úmerná miere nášho vlastného rozvoja. Pretože na diamantovej ceste prijímame útočisko aj v lámovi, mali by sme kvality učiteľa preveriť. Nevieme posúdiť, či je učiteľ osvietený. Môžeme sa však detailne pozrieť, či sú jeho učenia a konanie v súlade, či má súcit, či svojich žiakov činí samostatnými, či naozaj robí veľa pre druhých. Ak v lámu máme dôveru, je prijatie útočiska prvým krokom na ceste za naším buddhovstvom.

Útočisko je ceremónia, pri ktorej po učiteľovi nahlas opakujeme nasledovnú alebo podobnú formulku: „Oddnes až po osvietenie prijímam útočisko v buddhovi, pravej esencii mojej mysle. Prijímam útočisko vo všetkých učeniach, ktoré ma k nemu vedú a v priateľoch na ceste. Prijímam útočisko v lámovi, ktorý je prameňom požehnania, metód a ochrany.“ V našej línii je lámom Karmapa, hlavný predstaviteľ tradície Karma Kagjü, a rôzni učitelia našej tradície ho pri ceremónii útočiska zastupujú. Potom ako zopakujeme formulku útočiska, láma povie: „Sľubujem, že útočisko bolo odovzdané správne.“ Luskne prstami a povie: „Toto je metóda.“ Na to odpovedáme: „Rozumiem.“ Útočisko je obrovským darčekom. Výnimočné na ňom je to, že prichádzame do spojenia s našou prirodzenosťou osvietenia. Na konci ceremónie útočiska nám odstrihnú zopár končekov vlasov. Symbolizuje to, že od toho dňa kráčame v šľapajach Buddhu. Dostávame tiež, ako symbol nového začiatku, buddhistické meno, ktoré však vo všednom živote nepoužívame.

Absolútne útočisko

Absolútnou úrovňou útočiska je myseľ. Skúsenosť pravej prirodzenosti mysle je v konečnom dôsledku to jediné, na čo sa môžeme spoľahnúť. Vďaka logickej analýze, tak ako sa vyučuje v buddhistickej filozofii, môžeme relatívne ľahko pochopiť, že žiaden jav, na vnútornej ani vonkajšej úrovni, nemôže skutočne existovať, dokonca ani naša myseľ. No len logikou samotnou nebudeme schopní zažívať prirodzenosť mysle. Solídne poznanie základu, cesty a cieľa buddhizmu je síce ako základ pre prax veľmi dôležité, priama skúsenosť prirodzenosti našej mysle sa však objaví len neustálym cvičením sa v meditácii.

Hoci pravá prirodzenosť mysle nie je slovami celkom opísateľná, uskutočnení majstri nám aj tak ponúkajú porovnania, ktoré nám pomôžu získať predstavu, o čo ide. Šabkar, veľký majster 19. storočia, opisuje myseľ takto: „Bez stredu a bez okraja, žiarivá bdelosť, ktorá všetko objíma, tento žiariaci rozmer rozlohy – prirodzená, pôvodná prítomnosť.“

Človek si teraz môže položiť otázku, prečo sa vysvetľuje toľko úrovní útočiska, prečo sa jednoducho nezaoberáme len absolútnou úrovňou? Dôvodom je, že by sme to tak nedokázali pochopiť. Bez silných základov pochopenia, reflexie, vlastnej skúsenosti a množstva dobrých dojmov v mysli, je absolútna úroveň neprístupná – zakrýva ju príliš veľa negatívnych dojmov a strnulých predstáv. To je dôvod, prečo lámovia učia postupnú cestu. Prakticky to znamená najskôr urobiť tzv. meditáciu krátkeho útočiska, pri ktorej 11111 krát zopakujeme štyri riadky útočiska. Potom sa začínajú tzv. „štyri základné cvičenia“, pri ktorých je počet opakovaní 111111. Pracujúc s týmito dennými meditáciami a ich opakovaniami prianí, mantier a cvičení prechádzame postupným tréningom, pri ktorom sa to, čo sme sa naučili, postupne stáva vlastnou skúsenosťou.