Ako pracovať s rušivými emóciami

Voľná hra neobmedzeného priestoru sa vo vonkajšom svete manifestuje ako galaxie, planéty, bytosti a situácie, ako objekty našich zmyslov a vedeckého skúmania. Na vnútornej úrovni sú to myšlienky a pocity ktoré vznikajú, hrajú sa v priestore, rozpoznávame ich alebo podľa nich konáme a ktoré sa nakoniec vracajú do potenciálu mysle. Dualistické kultúry vždy oddeľujú myseľ od toho, čo vytvára a to vedie k extrémnym, život obmedzujúcim pohľadom. Dvomi najbežnejšími príkladmi sú materializmus a nihilizmus.

Niekoľko sto rokov po Buddhovi, v čase starovekých Grékov, boli mnohí ľudia rozrušení filozofickými školami proklamujúcimi nihilizmus. Mysleli si, že by bolo pre spoločnosť nebezpečné, keby bolo možné veci deliť až do ničoty a preto tvrdili, že existuje „atomos“, čiže nedeliteľná entita. Bol to postulát - niečo, čo nemohli nijako dokázať, ale čo ich chránilo pred hrozbou ne-existencie a „čiernymi dierami“.

Vďaka myšlienke, že je tu hranica, za ktorou sa častice viac nedajú deliť, sa materiálny svet stal reálny a existujúci. Nebol to však trvalý úspech. Ľudia s abstraktným myslením sa objavovali neustále a koncept nihilizmu už nemal zaniknúť. V priebehu posledných 2300 rokov môžeme toto striedanie veľmi zreteľne vidieť na umení ustavične experimentujúceho Západu. Ak boli ženské postavy veľké, s mohutným poprsím a množstvom detí a ovocia naokolo, namaľované v okrových alebo iných zemitých odtieňoch, zreteľne v období keď boli vytvorené prevládal materializmus. V jazyku vtedy dominovali krátke slovesá označujúce činnosti, kultúra bola expanzívna, bola to doba víťazných vojen a dobytých území, križovali sa oceány a objavovali nové krajiny. Avšak netrvalo to dlho a aj tí najpozitívnejší myslitelia objavili vo svojom raji zabudovaný prízrak: fakt pominuteľnosti. Čím viac bytosti majú, tým viac toho musia opustiť v okamihu smrti. Ak sú veci reálne, potom staroba, choroba a smrť sú takisto reálne. Materializmus tak problémom dáva skutočnosť a to je naozaj veľmi frustrujúce. Vonkajším znakom tohto sklamania je minimalistický postoj: človek sa snaží zúčastňovať atrakcií života tak málo, ako je to len možné. Slovesá a vety sa stávajú dlhšie a komplikovanejšie, maľby a figúry individualizovanejšie, chudé a úbohé a farebná škála smeruje k ideoplastickým zeleným a modrým odtieňom. Zdravý rozum však veľmi rýchlo anuluje aj tento pokus o získanie bezpečia v extrémnom postoji. Hoci všetko bude šedé a ničotné, bolesť akosi pretrváva a zostáva reálnou. Človek tak stále má problémy, ale zostáva bez radosti a bez možnosti udalosti kontrolovať a riadiť.

Ako môžeme od Európskej kultúry očakávať, systematicky boli rozpracované aj ostatné pozorovania týkajúce sa vonkajšieho sveta. To prinieslo ďalšie pohľady ako existencializmus, stanovisko imanencie a transcendentalizmus. Čo sa týka prežívajúcej, vnímajúcej mysle, pohľady na ňu boli rovnako rozmanité. Nakoľko s Buddhovými absolútnymi učeniami, ktoré ukazujú myseľ ako v esencii podobnú priestoru, žiarivo vedomú vo svojej prirodzenosti a neobmedzenú vo svojom výraze, sa vzdelaná časť sveta zoznámila len nedávno, rozhodne tu nebol nedostatok zaujatia podmienenými aspektmi mysle. Chýbal kľúč k neohrozenosti, spontánnej radosti a aktívnemu súcitu, ktoré sa stávajú trvalými v okamžiku keď myseľ rozpozná samú seba. Objavovalo sa preto množstvo exkurzov do ríše prechodných a zmätených pocitov.

Tieto mentálne stavy – v celom rozsahu od hrdinstva až k sentimentalite alebo škôlkárskemu správaniu – majú moc ovládnuť životy ľudí, ktorí nie sú trénovaní v buddhistickom pohľade a meditácii. Prinášajú so sebou nespočetné množstvo slov a činov, ktoré obmedzujú šťastie a možnosti bytostí – na teraz aj v budúcnosti – a preto by sme ich mali preskúmať.

Aké sily teda stoja za podmienenými radosťami a utrpením tohto sveta? Odpoveďou je: nevedomosť a všetko to, čo spôsobuje! Ak je niekto zvyknutý na emocionálne kúpele vo vine a odpustení náboženstiev viery osobných bohov-stvoriteľov, ktorým sa veci akosi nevydarili, môže sa mu táto odpoveď zdať málo dôrazná. No je to odpoveď v každom smere logická a schopnosť mysle zažívať veci intenzívne sa dá vynikajúco využiť v iných, oveľa konštruktívnejších oblastiach.

Keď človek pochopí, že nie je potrebný žiaden vonkajší činiteľ na to, aby sa javy objavili, že myseľ hravo skúša svoj neobmedzený potenciál aj ako priestor, aj ako vonkajšie a vnútorné svety, stane sa nevyhnutnosťou spoznať zdroj toho všetkého. Je to namáhavý boj. Fakt, že nie sme osvietení, totiž znamená presne to, že myseľ nedokáže vidieť samú seba. Vedieť, čo sa deje vonku, je otázkou prežitia a všetky bytosti to rôznymi spôsobmi robia prostredníctvom svojich zmyslov.

Čo sa týka toho, ako myseľ uchopuje seba samú, môžeme ju prirovnať k oku. Samé od seba nerozpozná, čím je. Ako sa ale potom vyvíjajú mentálne procesy bežného života? Tento proces sa skladá z nasledujúcich logických krokov: od času bez počiatku dáva neschopnosť bytostí prežívať subjekt, objekt a činnosť ako časti jedného celku vzniknúť prvotným rušivým emóciám: pripútanosti a averzii. Tieto prvotné rušivé emócie neostávajú dlho bez spoločnosti. Ich krásnymi potomkami sú nenásytnosť a lakomstvo, hnev a nenávisť. Nevedomosť prináša ochudobňujúcu pýchu; predstavu, že sme lepší než ostatní. Človek je tak vždy v zlej spoločnosti a tento pocit efektívne okráda náš život o jeho radosti. Tak ako molekuly môžu dosiahnuť len určitý stupeň zložitosti, zdá sa, že na určitej úrovni komplexnosti sa rozpadajú aj pocity, a Buddha hovoril, že sa môžu objaviť v 84 000 možných kombináciách. Zahaľujú myseľ a sú to ony, kto blokuje najvyššie dokonalé šťastie a spontánne nasledujúci vhľad, plnú žiarivosť okamžiku tu a teraz. Ak dokážeme vidieť takéto stavy ako to, čím v skutočnosti sú – poriadne zmätené relácie na našej vnútornej TV obrazovke, alebo zoologické záhrady opúšťajúce našu myseľ, môžeme si vybrať; buď sa o ne nezaujímať, alebo sa na komických zvieratách dobre zasmiať. Tejto slobode sa tešia hlavne meditujúci, ktorí prebudili bdelosť priestoru obklopujúceho javy v mysli. Ostatní budú považovať tieto pocity (zmätené emócie) za skutočné, a to napriek tomu, že podliehajú neustálej zmene. Nasledujú emóciami motivované neohrabané alebo ubližujúce slová a činy, ktoré opäť zasievajú ťažké dojmy do vonkajšieho sveta a do vlastného skladovacieho vedomia. Keď tieto príčiny, ktoré nie sú tak zrejmé, prinesú vnútorné či vonkajšie problémy, bytosti obvykle zabúdajú, že kaktusy si pod zadok nasadili ony samy. Myslia si, že ich bolesť spôsobili ostatní, konajú alebo hovoria proti nim a kladú čerstvé semienka budúceho utrpenia.

Nemusí to tak byť. Fakt, že súčasná situácia bytostí je podmienená ich minulosťou znamená, že svoju budúcnosť je možné riadiť. Aj pri vnútornej práci existuje viacero úrovní, ako tak urobiť. Rušivým pocitom sa môžeme vyhýbať, oslabiť a transformovať ich, alebo ich dokonca použiť na rozpoznanie mysle. Naše zážitky rozhodne nie sú „hriechy“ alebo niečo úplne strašné; sú vyjadrením našej karmy a spôsob akým ich zvládame, ukazuje našu zrelosť. Pretože v našej dovnútra zahľadenej a na pohodlie orientovanej spoločnosti sú emócie populárnou témou a často sa o nich pojednáva teoretickým prístupom klasických textov, pozrime sa na ne pohľadom, ktorý, myslím, ešte nebol preskúmaný. Je to pohľad, ktorý necháva zrelú osobu sedieť na mieste vodiča a prepožičiava ostrie učeniam v knihách ako napr. Ako sa veci majú. Efektívna a praktická práca s rušivými pocitmi je ako inteligentne vedený vojenský konflikt. Vyžaduje ochotu bez sentimentality odhadnúť nepriateľa a úprimne si priznať vlastnú silu. Potom človek musí naplánovať taktickú a strategickú odpoveď a usilovať sa maximálne využiť sily nepriateľa pre vlastné ciele. Keďže zvládnutie mysle znamená nadčasovú radosť a zmätok nemá konca, je to boj, ktorý by sme mali vyhrať! Ohodnotiť nepriateľa znamená poznať jeho charakter. Vzplanú naše emócie obvykle nekontrolovateľne rýchlo ako horúce plamene a ihneď prinesú škodlivé slová a činy, alebo v našej mysli pomaly tlejú a negatívna motivácia postupne rastie až kým nevzniknú ozajstné škody? V prvom prípade môžeme povrchovú rušivú energiu rozptýliť rýchlym polohlasným „Pej!“ s vnútorným dôrazom. Ak máme lámu, ku ktorému máme blízko, môžeme si ho na okamih predstaviť nad našou hlavou, rázne ho vtiahnuť do nás a jednoducho byť ním. Ak sa naše emócie prehlbujú a zosilňujú pomalším tempom, je veľmi užitočné nechať ich plaviť sa na olejovom filme mantier. Udržuje ich to „vo vzduchu“, ďalej od tela a reči a zabraňujeme tak budovaniu deštruktívnych návykov. Pretože sú podmienené, po chvíli musia rozrušenia stratiť silu a ustúpia. Myseľ si to uvedomí a nabudúce sa nimi nenechá tak ľahko zmiasť. Poznanie vlastnej sily vyžaduje introspekciu a skúsenosti. Ako na tom dnes som? Na ktoré štrbiny na mojom brnení teraz svet útočí? O ktoré pocity predošlého rastu a kontroly sa môžem oprieť v boji so súčasným súperom? Náš protiútok bude pozostávať z jedného alebo z viacerých nasledovných krokov:

1. Vyhnutie sa problému. Aj keď to nebude vyzerať príliš hrdinsky; vďaka tomu, že situáciu, ktorú obvykle nezvládneme, opustíme a pôjdeme na prechádzku, predídeme drámam a získame drahocenný čas. Vďaka tomu môžeme rozvinúť vyslobodzujúci prehľad, a aj keď spätný pohľad z bezpečia na veci, ktoré človek nebol schopný zvládnuť neponúka to najväčšie naplnenie, je to vždy lepšie než správať sa ako hlupák.

2. Ďalšou úrovňou je rastúce vedomie toho, že rušivé emócie môžeme transformovať, že nie sú také reálne, ako ich pociťujeme. Tu by sme mali najprv pochopiť, že danú problematickú emóciu sme predtým neprežívali – preto musí určite odísť preč a že aj práve teraz sa mení. Rozvíjanie tohto vedomia nereálnosti a nestálosti obtiažnych mentálnych stavov ponúka širokú škálu možností ako ich transformovať. Hlavnými metódami sú porovnanie a posilňovanie súcitu. Ak naše vlastné problémy vyzerajú zle, tak potom správy, ktoré nájdeme v politicky nekorektných novinách o tom, čo si ľudia po celej Afrike navzájom robia nás rýchlo prenesú do ružovejšieho rámu. A ak sa niekto cíti utláčaný mužsky orientovanou a necitlivou spoločnosťou, pohľad na biedu moslimských žien podnieti empatiu a hľadanie skutočných riešení. V okamžitých situáciách môžeme vďaka myšlienkam ako: „chcel by som byť na ich mieste?“ alebo „stráviť pár minút v ich prítomnosti je hrozné a oni sami seba nemôžu opustiť vo dne v noci“, predísť mnohým nepríjemnostiam a tiež vytvoriť trochu dobrej spätnej väzby k nešťastným ľuďom. Keďže buddhisti si uvedomujú, že ľudia sa správajú problematicky skôr z nevedomosti než preto, že by boli zlí a že najväčšiu škodu spôsobujú sami sebe, postupne sa tento súcit stáva samozrejmosťou.

3. Najvyššia z metód spracovania rušivých pocitov je použitie sily pohľadu. Keď sa snažíme byť si vedomí zrkadla za obrázkami, myseľ produkujúca a prežívajúca javy pochopí, že všetky bytosti majú buddhovskú podstatu a všetky veci sú slobodnou hrou mysle. Budeme sa potom správať ako buddha medzi potenciálnymi kolegami a budeme svet vidieť ako čistú krajinu. Prežívame všetky myšlienky ako múdrosť nech sú akékoľvek, môžeme počuť všetky zvuky ako zmysluplné mantry. Zlodej potom príde do prázdneho domu v ktorom nenájde žiadnu energiu a rešpekt. Rušivé pocity slabnú a keď sa ich človek naučí pozorovať s odstupom, objaví sa radosť a zábava. To, čo sa predtým zdalo byť tak veľkými prekážkami, sa teraz objavuje ako naši priatelia.