Skúsenosť a realizácia

Buddhizmus k nám vo svojom plnom lesku a zložitosti dorazil iba nedávno, preto sú rozdiely medzi západným a ázijským štýlom myslenia a života veľmi zjavné. Na Západe myslíme predovšetkým lineárnym spôsobom, to znamená, že postupujeme od určitého východiskového bodu k určitému koncovému bodu. Našu pozornosť najčastejšie smerujeme na konkrétny cieľ. Spôsob myslenia na Východe je skôr cyklický. Predstavivosť vo všeobecnosti podmieňujú rozmanité cykly ako deň a noc, život, medzistav (bardo) a opätovné narodenie a celý kruh existencie. Táto skutočnosť má veľký vplyv na meditáciu.

Na Západe chceme čo najrýchlejšie dosiahnuť vytýčený cieľ, na Východe sa myslí skôr dlhodobo. Keď cieľ nedosiahneme v tomto živote, tak určite v ďalšom. Preto si musíme na Západe neustále uvedomovať, že meditácia je určitým uvoľnením a nie ďalším dodatočným dôvodom na stres, ktorého aj tak máme každodenne dosť. V meditácii ide o udržanie prirodzeného stavu a otvorenosti všetkým fantastickým vlastnostiam našej mysle. Keď je myseľ napätá, tak počas meditácie často zažívame problémy. Avšak, ak je myseľ uvoľnená a otvorená, nikdy nezažívame ťažkosti či prekážajúce pocity. Majster Kalu Rinpočhe udelil tieto pokyny: „Nemeditujte ako myš v pasci, ale ako jastrab vo vzduchu.“

Napriek výnimočnej účinnosti metód Diamantovej cesty si musíme uvedomovať, že v priebehu jedného dňa alebo krátkeho času nezmeníme návyky nahromadené počas mnohých životov. Potrebujeme preto veľa trpezlivosti. Musíme si pre seba nájsť zodpovedajúcu mieru a patrične postupovať. Sebadôvera bez pýchy je v tomto prípade kľúčom k úspechu. Aj tu máme vhodný príklad. Buddha sa spýtal hudobníka: „Akým spôsobom ladíš struny na svojej harfe, aby si dosiahol čistý zvuk?“ Hudobník odpovedal: „Struny musia mať zodpovedajúce napätie, nemôžu byť ani príliš napäté, ani príliš uvoľnené.“ „Meditovať musíš takým istým spôsobom,“ povedal na to Buddha.

Keď praktikujeme, musíme v rámci našich možností použiť tú meditáciu, ktorú máme radi. Vtedy sa budeme tešiť z praxe, a to bude zabraňovať vzniku ťažkostí. Radosť z meditácie spôsobuje spontánne objavenie sa usilovnosti. Keď sa však objavia prekážky, tak nám najčastejšie pomôže pomyslieť na učiteľa, alebo tiež krátka meditácia na neho. Keď sú naše problémy trvalé, musíme sa s učiteľom stretnúť. Jeho požehnanie a sila jeho dobrých prianí umožní, aby sa na ceste k osvieteniu všetko rozvíjalo spôsobom, ktorý je pre nás vhodný. Je dôležité pochopiť rozdiel medzi zážitkom alebo skúsenosťou a uskutočnením, pretože je ľahké si tieto dva pojmy pomýliť. S rozvojom stáleho pokoja mysle sa spájajú také javy ako pružnosť tela a mysle. Telo je pružné a myseľ zažíva hlboký stav blaženosti. Ak si myslíme, že tieto príjemné telesné a duševné zážitky sú uskutočnením, tak sa rýchlo ocitneme na mŕtvom bode. Meditovanie nám má dať hlbší vhľad. To isté sa týka získavania rôznych síl, ako mimozmyslového vnímania atď. Ak sa ich získanie stane naším cieľom, tak si mýlime zážitok s uskutočnením. Vzniká tak prekážka, zabraňujúca nám získať také absolútne vlastnosti ako nebojácnosť, radosť a súcit. Gampopa tento rozdiel jasne ukazuje v spojitosti s praxou Veľkej pečate. Hovorí, že zážitky počas meditácie sú istým stavom mysle, nie sú však rozpoznaním prirodzenosti mysle. Zažívanie radosti, sily a stavu bez konceptov ešte nie je stabilné. Tieto skúsenosti sa objavia jasne, ale tiež rýchlo zanikajú. Keď však meditujeme bez toho, aby sme k nim boli pripútaní, závoje v mysli sa rozpustia a získame uskutočnenie. Takéto uskutočnenie je neustálym prameňom jasného svetla mysle bez rozdelenia na myslenie a to, na čo sa myslí, na meditujúceho a meditáciu. Takýto stav je súčasne uskutočnenie a naplnenie. Vo svojom texte „Oceán Skutočného Významu“ deviaty Karmapa vysvetľuje rozdiel medzi zážitkom a uskutočnením na všetkých štyroch stupňoch Veľkej pečate. Nasledujúci fragment podávam vo vlastnom preklade z tibetského originálu:

„Ako vysvetľujú prví majstri Kagjü, je žiaľ ľahké pomýliť si zážitok s uskutočnením. Po prvé, ide o skúsenosť spojenú s jednobodovosťou. Jej esenciou sú čistota a jasnosť vedomia. Pokiaľ sa objavuje váhanie, ide o zážitok. Keď sa váhanie zmenší, je to istý rozvoj. Avšak všeobecne je úroveň jednobodovosti iba zážitkom, a nie uskutočnením. Keď na úrovni neumelosti začíname chápať, čím je nezrodená prirodzenosť, chceme s ňou našu myseľ zoznámiť a pomyslíme si: „O tomto hovoril učiteľ,“ je to zážitok. Ale keď samotné vedomie rozpozná, že je bez vlastnej prirodzenosti, je to uskutočnenie. Keď na úrovni jednochuti myslíme: „Naše telo, naša myseľ a vonkajšie javy sú bez skutočnej podstaty prirodzenosti,“ máme do činenia so zážitkom. Bezprostredné rozpoznanie, že všetky vonkajšie javy majú tú istú prirodzenosť, napriek tomu, že sa zdajú byť iba odrazom v zrkadle, je uskutočnením. Keď na úrovni nemeditácie myslíme: „Nie je tu objekt meditácie, ani meditácia,“ je to zážitok. Keď však vedomie rozpozná, že ono samé je bez objektu meditácie a bez meditácie, je to uskutočnenie. Týmto spôsobom sa vysvetľuje, prečo je dôležité nemýliť si pojmy zážitok a uskutočnenie.“

Ak chceme, aby sa vyššie uvedené vysvetlenia vzťahovali na našu situáciu, nemôžu byť pre nás najvyšším cieľom rôzne fantastické zážitky. Ak meditujeme práve z tohto dôvodu, máme zlý postoj. So správnou praxou máme do činenia vtedy, keď vyjadrujeme prianie pomocou meditácie rozpoznať prirodzenosť mysle. To znamená, že chceme dosiahnuť osvietenie z toho dôvodu, aby sme pomáhali iným dosiahnuť trvalé šťastie. Musíme sa snažiť získať hlbšie znalosti o mysli a praktikovať tak dobre, ako dokážeme. Keď po nejakom čase zisťujeme, že prekážajúce emócie a dojmy miznú, pýcha sa zmenšuje, sebe venujeme menej pozornosti; namiesto toho sa stávame otvorenejšími k iným a naša dôvera k učiteľovi rastie, znamená to, že sme na dobrej ceste. Vtedy môžeme povedať, že naša prax dharmy je úspešná.