Jump to menu
Úvod > Texty > Učenia > Text

Nepotrebujeme príliš veľa tradície

Künzig Šamar rinpočhe
Tibetský buddhizmus je často predstavovaný ako trochu tajomné alebo mystické učenie, neoddeliteľne spojené s tibetskou kultúrou. Künzig Šamar Rinpočhe, jeden z najvýznamnejších majstrov školy Kagjü tu veľmi jasne hovorí o buddhizme v Tibete, o rozdiele medzi učeniami a kultúrou – a o tom, čo z toho by sme mali preniesť do našich Západných spoločností.

Mnohí praktikujúci na Západe poznajú tibetský buddhizmus ako učenie, ktoré pozostáva čiastočne z praxe dharmy a čiastočne z tibetských tradícií, pričom nie vždy dokážu tieto dve časti od seba jasne odlíšiť. Je však veľmi dôležité ich rozlišovať.

Všetky aspekty života a učenia veľkých majstrov Kagjü – ako Milaräpu, Marpu a Gampopu, boli čistou dharmou. Pozrime sa na príklad Marpu, ktorý vyučoval dharmu veľmi čistým spôsobom. Marpa priniesol Buddhove učenia z Indie do Tibetu a sám dharmu študoval v súlade s indickou tradíciou. Jeho učiteľ Náropa bol Ind a väčšinou chodil nahý, len občas nosil ozdoby Héruku. Marpa sa však nikdy nesnažil do Tibetu zavádzať indické zvyky – nenútil Tibeťanov nosiť indické šaty saddhu namiesto ich tradičného odev čuba.

Určite ste už veľa čítali o tibetských lámoch. Mnohí učenci zo západu cestovali do Tibetu za dobrodružstvom. Napríklad Lobsang Rampa vydal knihy plné výmyslov, neuveriteľné príbehy o astrálnom cestovaní, teda o tom, ako jedna myseľ vchádza do druhej a komunikuje s ňou. Áno, jedným z výsledkov meditácie je, že vysoko realizovaní buddhistickí praktikujúci rozumejú týmto „nadprirodzeným“ javom a skutočne dokážu čítať myšlienky. Keď sami rozviniete veľmi, veľmi dobrú meditáciu, budete schopní porozumieť neuveriteľným veciam. Buddha napríklad pozná všetky myšlienky každej cítiacej bytosti. Lobsang Rampa však tieto javy prezentoval úplne inak – vytvoril z nich niečo tajomné a mystické. Jeho knihy plné astrálneho cestovania a čítania myšlienok naviac ovplyvnili predstavy západného sveta o Tibete. Keď sa do západných jazykov prekladali životopisy tibetských buddhistických svätcov, prekladatelia tieto „parádne veci“ samozrejme nevynechali. Vzniklo tak veľa mylných predstáv, napríklad, že všetci majstri dokážu lietať vo vzduchu. Na západe si ľudia vytvorili predstavu, že všetci tibetskí lámovia sú dokonalí a čistí. Potom ak láma urobí čokoľvek, budú si myslieť: „Hmm, tak za tým musí byť nejaký hlboký zmysel.“ Ak by sa láma začal správať trochu nezvyčajne, prikladali by ste tomu zvláštny význam a možno by ste usúdili, že láma určite spozoroval niečo vo vašej mysli. Viem z vlastnej skúsenosti, že podobné predstavy má mnoho žiakov zo Západu.

Ďalšou mylnou predstavou je snaha začleniť do praxe dharmy všetky tradičné veci a domnienka, že systém kláštorov musel mať niečo spoločné s osvietením. Dnes, v čase lepšej komunikácie, keď môžeme viac cestovať, navštevovať kláštory a podobne, sú ľudia často šokovaní z rozdielu medzi tým, čo vidia a svojimi pôvodnými predstavami. Pomyslia si: „A toto čo má byť?! Veď tí lámovia sú ako my, veď majú podobné problémy ako my.“ Niektorí sú z toho potom poriadne zmätení. Ale tak to je. V Káthmandú naozaj stretnete mníchov, ktorí chodia do kasína. Nemusím to tajiť a mnohí z vás to sami videli.

O čom to teda všetko je? Kedysi dávno sa v Tibete zaviedol systém, v ktorom rodičia dávali svoje malé deti do kláštorov, kde mali jedlo zadarmo a bolo o ne dobre postarané. Istý veľmi svätý tibetský kráľ to však dotiahol do extrému. V dnešnom Afganistane sa nachádzalo „kráľovstvo vadžrajány“ Oddijana. Jeho kráľ dosiahol osvietenie a učil všetkých svojich poddaných. Napokon všetci dosiahli osvietenie a kráľovstvo sa rozplynulo. Náš tibetský kráľ chcel urobiť to isté. Chcel ukončiť samsáru tým, že nechá svoje kráľovstvo zmiznúť. Po celej krajine dal vybudovať kláštory a nariadil všetkým sedliakom odvádzať časť úrody pre potreby mníchov a mníšok, ktorí tak mali všetko jedlo zadarmo. Výsledkom bolo, že ľudia sa stávali mníchmi ani nie preto, že by chceli dosiahnuť osvietenie, ale preto, že v kláštoroch bolo jedlo zadarmo. Skutočne osvietených ľudí bolo medzi nimi málo, možno jeden z milióna. Bolo to preto, že mnísi mali veľa rozptýlení, dostatok jedla a nedostatok práce. Nikto z nich už nepraktikoval ako kedysi Milaräpa. Nakoniec bol celý Tibet plný kláštorov. V každej doline ste mohli nájsť nejaký kláštor, často s prebujnenou administratívou.

Na začiatku majstri línie Kagjü zakladali kláštory ako meditačné a študijné centrá s cieľom zachovať učenia. V tom čase ešte neexistoval systém tülkuov (systém rozpoznávania vedome znovuzrodených buddhistických majstrov), takže každý majster odovzdával zodpovednosť za kláštor svojmu synovi. Takto sa rozrástlo veľa kláštorov Kagjü. Ľudia sú vždy len ľudia, a veci sa časom začali zhoršovať. Z kláštorov sa stali malé kráľovstvá ovládané arogantnými správcami. Často boli veľmi prefíkaní: vedeli, že duchovných vodcov potrebujú, aby prostredníctvom nich mohli ovládať ľudí a tak formálne na čele stáli duchovní vodcovia, boli však len nástrojmi v rukách úradníkov. To, čo zvonku vyzeralo ako veľké duchovno, bolo vo vnútri len politickým prostriedkom na udržanie moci.

Každý kláštor vlastnil pôdu, a často išlo o statky nemalej rozlohy. Tieto potrebovali pracovnú silu a tak sa z roľníkov postupne stávali nevoľníci kláštorov, v ktorých úradníci vládli ako diktátori. Ak pozemky kláštorov spolu susedili, vznikali časté spory a niekedy aj boje o pohraničnú pôdu. Ak napríklad nejaké zviera prebehlo z pozemku jedného kláštora na pôdu druhého, chytili ho a nechceli vrátiť.

Skutočný vládca krajiny nemal prakticky žiadnu moc. Tá bola v rukách neustále rozhádaných kláštorov. Centrálnej vláde sa až neskôr podarilo získať aký-taký vplyv. Zorganizovala sa podobne ako kláštory, takže celá krajina začala byť ovládaná striktne nábožensky. Náboženstvo a politika sa v Tibete premiešali a náboženstvo sa stalo prostriedkom, ktorým politici mohli ovládať ľudí. Skutočne dobrí majstri a praktikujúci mnísi neboli súčasťou tejto mašinérie. Často praktikovali osamote. V kláštoroch už takmer nikto nedosahoval osvietenie, pretože tie boli zaneprázdnené administratívou. Bola to veľmi zložitá situácia. Problémom neboli osvietení praktikujúci, ale úradníci. Ľudia zo západu majú však stále predstavu, že všetko, čo sa dialo v kláštoroch, bola dharma. Myslia si, že každý kláštor je veľkou mandalou, že každý jeden mních je určitým buddhovským aspektom a predstavený kláštora je Dordže Čhang.

Častá je tiež domnienka, že tróny lámov sú súčasťou praxe dharmy. V skutočnosti aj tieto môžu predstavovať príčinu problémov. Pre mňa ste pripravili trón a ja ňom teraz sedím. Ak ale neurobíte to isté aj pre niekoho iného, môžu nastať problémy. Je to všetko politika. Keby ste sem postavili nejakú peknú stoličku podľa vášho západného štýlu, nebol by to žiaden problém. Avšak starí tibetskí lámovia, dokonca aj tí dobrí a láskaví, majú určité zvyky prameniace z ich kultúry. Keď prídu na Západ a vy nebudete používať tradičné tibetské hudobné nástroje, alebo na tróne nebude dosť brokátu, začnú mať pocit, že tu niečo chýba. Takisto vám povedia, že by ste mali všetky veci zariadiť nejakým konkrétnym spôsobom a vy sa môžete domnievať, že aj to je súčasťou praxe. Takýmto spôsobom sa na Západ prenášajú tibetské tradície, ale ja si nemyslím, že to bude mať dlhé trvanie. Ak by malo, mohlo by to byť v budúcnosti zdrojom problémov. Kto by mal mať vyšší trón? Niekto bude mať menší trón a niekto dokonca ešte menší. Mohlo by to spôsobovať veľa ťažkostí.

Je dôležité, aby ste poznali rozdiel medzi dharmou a tradíciou. Aby ste porozumeli, že ak sa objavia problémy, tak nepochádzajú od osvietených bytosti, ale od úradníkov. Dokonca aj čínski komunisti, ktorí ani trochu neveria náboženským veciam, z času na čas využívajú náboženstvo ako politický nástroj, a to preto, že je tak mocné a hlboko zakorenené. Na západe nemusíte prijímať túto úradnícku časť, ktorá je premiešaná s náboženstvom. Nechcem tým povedať, že by teraz mali vaši učitelia sedieť na zemi a vy by ste mali proti nim vystrkovať nohy. Len jednoducho nepotrebujeme príliš veľa tradície.



Buddha