Všetko to stojí na pochopení prirodzenosti mysle samotnej. Ak sa na myseľ pozrieme, uvidíme, že má dve stránky: je tu zažívajúci a je tu niečo, čo je zažívané – oceán a mnoho vĺn, alebo zrkadlo a obrázky v ňom. Nachádzame vedomie a súčasne to, čo si uvedomujeme. Myseľ je oboje. Ak budeme skúmať to, čo alebo kto sa pozerá cez naše oči a počúva cez naše uši, odhalíme, že tento zažívajúci má prirodzenosť priestoru. Nemá žiadnu farbu, váhu, vôňu, veľkosť ani tvar – myseľ rozhodne nie je vecou. No i tak je tu jasnosť, schopnosť vedieť a rozumieť, ktorá nie je ničím obmedzená a nikde nekončí.

Ak je niečo vo svojej esencii otvorené, jasné a neobmedzené, musí byť tiež mimo zrodenia a smrti. Pretože nikdy nebolo vytvorené, nemôže sa ani rozpadnúť. Hoci je myseľ všetkým prestupujúca a nezničiteľná, ľudia si len veľmi zriedka všímajú svoju základnú prirodzenosť. Tí, ktorí nemeditujú, ju poznajú najmä z okamihov najväčšej radosti: pri milovaní, počas voľného pádu na bungee alebo pri skoku z lietadla predtým, než sa otvorí padák a vráti veci opäť do bežných koľají. Vo zvyšnom čase sú ľudia stratení vo svojich meniacich sa skúsenostiach. Ich život sa skladá z pocitov a myšlienok vo vnútri a sveta vonku, pričom obidvoje sa samozrejme neustále mení. Všetci si myslia, že sú svojím „ja“ alebo „osobou“, „egom“, „átmanom“ alebo čímkoľvek, čo ich návyková myseľ vníma ako skutočné. Ak to niečo však začnú hľadať, nedokážu ho nájsť. Ani jedna častica v našom tele nezostane nevymenená a rovnako sa menia aj podmienené pocity a myšlienky. Pretrváva len jasné svetlo bdelosti, ktoré je rovnaké v tebe, vo mne, v každom z nás. A hoci je zrejmé, že je to tak, ľudia pokiaľ nie sú osvietení zažívajú len obrázky v zrkadle a nie jeho silu zobrazovať. Strácajú sa vo svojich zážitkoch a len málo si uvedomujú toho či to, kto to všetko zažíva.

Samozrejme, porozumieť podmienenosti a dočasnosti všetkého neznamená, že nič nemá relatívnu hodnotu. Kauzalita funguje, vytvára vnútorné a vonkajšie svety a hoci sa všetko mení, je tu kontinuita. Kým sa z dieťaťa stane dospelý muž, nezostane v ňom nič rovnaké – fyzické ani mentálne –, no bez dieťaťa by nebol žiaden dospelý. Jedna udalosť podmieňuje druhú a keď telo zomrie, zmyslová základňa a objekt identifikácie pre tento prúd vedomia sa stratí.

Môže sa zdať, že v prípade náhlej smrti je všetko inak, než pri smrti pomalej, no procesy, ktoré sa odohrávajú, sú rovnaké. Ako prvé sa vedomie sťahuje z kože a ostatných vonkajších zmyslových orgánov do centrálneho vnútorného energetického kanála alebo magnetickej plus-mínus osi nášho tela. Kým vedomie mizne, strácame kontrolu nad pevnými a tekutými časťami tela, nad jeho teplom a dychom. Potom sa energie z temenného a spodného centra postupne stretávajú v srdcovom centre a myseľ vtedy zažíva veľmi silné skúsenosti jasnosti a radosti. Po dvadsiatich až tridsiatich minútach od posledného výdychu sa všetko stratí v úplnej čiernote a hneď potom sa v srdcovom centre objaví veľmi jasné svetlo. V tomto okamihu majú ľudia jedinečnú šancu. Ak veľa meditovali, udržiavali svoje buddhistické zväzky a zostali úprimní sami k sebe, majú vtedy príležitosť rozpoznať a udržať toto svetlo a v skutočnosti tak dosiahnuť osvietenie. Ak sa im to podarí, celkom sa stratí všetka oddelenosť medzi priestorom a bdelosťou vo vnútri a vonku a nič ich už neobmedzuje. Všetky osobné limity odpadli a my môžeme vstúpiť do bezpočtu znovuzrodení v nespočetných vesmíroch, disponujúc mnohými úžasnými silami pre úžitok ostatných.

Ak však bytosti stratia vedomie, pretože toto jasné svetlo je pre nich príliš silné – tak je to vo väčšine prípadov – trvá tento stav bezvedomia približne tri dni a po prebudení človek väčšinou nevie a ani nechce vedieť, že je mŕtvy. Po dobu približne jedného týždňa myseľ zotrváva v pokračovaní svojho posledného života. Človek navštevuje známe miesta a ľudí, oni ho však, prirodzene, nevidia. Veľmi mätúce je i to, že vďaka tomu, že už nemáme telo, objavujeme sa okamžite na ktoromkoľvek mieste, na ktoré pomyslíme.

Na desiaty deň po smrti, čiže po týždni strávenom v takejto situácii človek nakoniec rozpozná, že je mŕtvy. Táto skúsenosť je tak šokujúca, že opäť stráca vedomie. Keď sa myseľ vynorí z tohto druhého záchvatu bezvedomia, jej návykový svet je preč a prebúdza sa podvedomie. Objavujú sa hlboko uskladnené dojmy a v priebehu nie viac než päť a pol týždňa dozrievajú do pevnej psychologickej štruktúry, ktorá je vyjadrením tendencie mysle, ktorá bola počas posledného života rozvinutá ako najsilnejšia.

Či už je ňou pýcha, žiarlivosť, pripútanosť, hnev, chamtivosť alebo zmätok, bude zafarbovať myseľ a súčasne ju viesť k osobám a miestam, ktoré korešpondujú s jej obsahom. Pozitívne činy tak vytvárajú príjemné zrodenia v priaznivých krajinách a škodlivé činy prinášajú utrpenie, tak rozšírené vo väčšine dnešného sveta.

Bolo to tak vždy. Myseľ je po smrti v neustálom pohybe, až kým nenájde „zapadajúcu štrbinu“, ktorá ju privedie do prechodného, no nevedomého stavu pokoja. Potom sa prebudí a opäť začne projektovať, tak ako to robila od času bez počiatku. Vytvára nespočetné univerzá, aj meniace sa mentálne stavy bytostí. Zostáva pritom pripútaná k tomu, čo je v skutočnosti jej vlastnou slobodnou hrou – až dokiaľ nerozpozná samú seba ako nezrodené jasné svetlo. Keď zakúšame bdelosť nezávisle od toho, či práve má nejaké objekty alebo nie, dosiahli sme nadčasový cieľ.

Mám viacero dôvodov, prečo si môžem dovoliť o tom takto hovoriť, osobných aj všeobecných. Mám uviesť detaily? OK. Po prvé, patrím k ľuďom, ktorí majú nezávislý dôkaz spomienok z ich predchádzajúcich životov. Netvrdím, že som bol anjel, ale mal som v mojich predošlých životoch vynikajúcich priateľov, znamenité ženy a veľa zábavy. Predovšetkým som bojoval s čínskymi vojakmi, chrániac civilné obyvateľstvo východného Tibetu. Už vo veku dvoch až troch rokov – bolo to v Dánsku počas vojny – sa mi vracali sny, v ktorých som bojoval s vojakmi s okrúhlymi tvárami a chránil mužov v ženských šatách. Tak som vtedy interpretoval mníšske rúcha, ktoré som v sne videl. Napriek tomu, že som nikdy nevidel hory – niečo také v Dánsku nemáme –, kreslil som ako dieťa obrázky, nákresy, ako zneškodniť ostreľovačov v strmých skalnatých svahoch. Môj vlastný láma, 16. Karmapa, ma nazýval mahákálom (buddhistický ochranca) a „Generálom dharmy“ a taktiež som sa narodil s určitými znakmi na tele, o ktorých sa hovorí, že sú znakom ochrannej aktivity v minulých životoch. V roku 1986, počas tajnej cesty po východnom Tibete, sme navštívili miesta, na ktoré pred nami ešte nevkročil žiaden biely človek a spolu s mojou pôvabnou ženou Hannah sme rozpoznávali miesta, ktoré sme poznali z nášho posledného života. Bola to napríklad dedina, kde sa narodil náš hlavný láma, 16. Karmapa, a kde sme s ním, podľa všetkého, strávili určitý čas. V Bhútáne som mal podobné zážitky. Okrem iného som tam, podľa všetkého, pomohol odraziť útok mongolských jednotiek počas veľkej bitky v roku 1642. V skutočnosti som skôr programom ako osobou a v mojom živote nie je takmer nič súkromné alebo komplikované. Zdá sa, že som urobil hlboký sľub, že keď budem v tomto svete, budem vyjadrovať určité aktivity, a s radosťou ho plním. Chrániť bytosti a pracovať pre ich rozvoj na všetkých úrovniach, to je to, čo je neustále v mojej mysli.

Ďalej sú tu i ďalšie, menej osobné dôvody. Viacerí ľudia ma navštívili potom, ako zomreli. Boli skutoční – boli to duchovia, strašidlá alebo akokoľvek ich na Západe voláme. Hoci sa niektorí objavili o pár hodín skôr, než by podľa popisov Tibetskej knihy mŕtvych mali, všetko ostatné, čo sa s nimi dialo, s jej učeniami plne súhlasilo.

Spolu s Hannah sme tiež dostali mnoho vysvetlení od žijúcich učiteľov s úžasným vhľadom, takých ako Karmapa, ktorého 17. inkarnácia, Thajä Dordže, bola predstavená svetu v indickom Dillí v marci 1994. Jeho šestnásta inkarnácia mala schopnosti skutočného jasnovidca. Často vedel veci len tak – bez akýchkoľvek pochopiteľných dôvodov – a robieval to, že jednoducho povedal, kto práve cestuje z domu a kedy príde. Vždy vedel, čo si ľudia myslia a často rozpoznával predchádzajúce inkarnácie. Potvrdil ma ako buddhistického ochrancu a keď umrel môj otec, povedal mi, že je v čistej krajine. Práve on je tým hlavným dôvodom, vďaka ktorému sa cítim byť odborníkom na smrť a znovuzrodenie.

Miestom, kde sa táto istota dotýka mnohých, sú stovky kurzov phowy, na ktorých sa ľudia učia ako možno zomrieť vedome. Túto prax učím od roku 1987, najmä v západných krajinách, no tiež v Singapure a Japonsku. S výnimkou len malej hŕstky ľudí získali všetci účastníci – dodnes ich bolo 22000 (pozn. prekl.: v roku 2008 to bolo približne 80000) – plný znak úspešnej praxe. Počas štvor- až päť-dňového intenzívneho meditačného seminára účastníci dostávajú požehnanie Buddhu neobmedzeného svetla (skt. Amitábha) a oni vďaka nemu získavajú vonkajší, vnútorný a tajný znak úspechu, dôkaz, že v okamihu smrti dosiahnu čistú krajinu. Znaky sú veľmi presvedčivé. Patrí medzi ne malý otvor v lebke, ktorý tvorí viditeľný znak na vrcholku hlavy, silné skúsenosti radosti a očisty a rastúce pochopenie toho, na čom v živote a smrti skutočne záleží. Ľudia sa zhodujú v tom, že život po phowe je zároveň odlišný a omnoho lepší. Vysoké percento zúčastnených má skúsenosť opustenia svojho tela a väčšina dosahuje stavy veľkej blaženosti. Pokiaľ siahajú moje znalosti, existuje táto meditácia len v tradíciách tibetského buddhizmu.

Zišlo sa viacero podmienok, no najmä to bolo prianie Karmapu, prvého vedome inkarnovaného lámu Tibetu. Najprv nás spojil s jedným lámom z línie blízkej našej skole, ktorý bol skutočným expertom na túto meditáciu. Neskôr, po roku 1987, ma viacerí významní učitelia našej línie: Künzig Šamarpa, Lobpön Cečhu Rinpoče, Tenga Rinpoče a nedávno tiež 17. Karmapa Thajä Dordže požiadali, aby som ju odovzdával všetkým, ktorí sa ju chcú naučiť, a výsledky boli výnimočné.

To, že ju nemáme!

Musíš dôverovať priestoru! Ak odhalíš, že osobnosť je iluzórna, tvoja jediná šanca je dôverovať bohatstvu priestoru. Nemôžeš sa spoliehať na nič, čo je v minulosti ani v budúcnosti.

Myseľ má mnoho kvalít, vrátane pocitu dôvery. No takéto schopnosti nemusia byť ničím osobným. Myseľ je žiarivá, súcitná, má pocity a energiu. Dokáže si pamätať, dúfať, snívať a vynachádzať. Môžeme ju prirovnať k drahokamu, ktorý má mnoho žiarivých plôšok a všetky sú fantastické. Problém vzniká vtedy, keď sa niektoré z týchto kvalít – vždy sú to tie emocionálne nabité – snažia kontrolovať všetko ostatné. Keď sa iluzórne „Ja“ začne správať ako plukovník v banánovej republike a vynucuje si vykonanie nejakého sentimentálneho programu alebo programu pýchy, stávajú sa veci veľmi upäté. Takáto situácia je niečo celkom iné, než otvorený stav, v ktorom sa spontánne objavujú kvality vždy v mysli obsiahnuté. Ak sú podmienky prirodzené, myseľ niekedy cíti, niekedy vytvára, potom si pamätá – celé je to ako umelecké dielo. Bez ega, ktoré je ako tlstý jazdec, ktorý všetko utláča, budú všetky veci dokonalé tak, ako prídu.

Stúpenci náboženstiev viery si myslia, že potrebujú ego, pretože im bolo povedané, že nemôžu dôverovať svojej mysli. To je celé to vymývanie mozgov s dedičným hriechom. Ľuďom to bráni jednoducho byť. Myslia si, že neustále sa musia kontrolovať, pretože inak by sa mohli pristihnúť, ako zrazu na bajonete majú nejaké dieťa, že niečo ukradli, ako nazerajú do dievčenskej šatne alebo že hovoria niečo čudné. Náboženstvá viery ľuďmi manipulujú, aby nedôverovali svojej najhlbšej prirodzenosti. Na druhej strane, buddhizmus ako relígia skúsenosti, učí úplný opak. Hovorí: „Pravda je všadeprítomná a vy všetci ste buddhovia, ktorí to ešte nerozpoznali. Vašou nadčasovou esenciou je neohrozenosť a radostný súcit.“ Taký je rozdiel v tom, či pracujeme s vierou alebo so skúsenosťou. Náboženstvá, ktoré používajú tlak vonkajších entít a pracujú so strachom a hriechom, ľuďom vštepujú narušený vzťah k ich vlastnej základnej povahe. No tam, kde je cieľom naplnenie potenciálu mysle, sú veci ľahké. Ak žijeme tak, že vyjadrujeme svoj vlastný potenciál, je to spôsob, ako byť užitočný všetkým bytostiam.

My ho nepoužívame. Vytvára nepotrebnú dualitu, ktorú by sme neskôr museli opäť rozobrať. Bohov vidíme ako podmienené bytosti, ktoré nie sú osvietené a hoci buddhizmus vie o mnohých bohoch, uprednostňujeme udržiavať si od nich bezpečný odstup. Samozrejme, prajeme im všetko dobré, ale nesnažíme si vytvoriť nejaké spojenie –, iba ak by prišli oni k nám a chceli sa učiť. Aby sme pochopili prečo, stačí len preskúmať ich slová. Bohovia sú pompézni, bez humoru a niektorí, ako napríklad Alah, sú celkom zrejme nespôsobilí fungovať v civilizovanej spoločnosti. Väčšina z nich má problémy s charakterom. Niektorí sú žiarliví, niektorí pomstychtiví, žiadny z nich nenašiel pokoj vo vlastnej prirodzenosti. Všetci majú viditeľné egá a často ukazujú iracionálne správanie. Chcú, aby bytosti robili toto a nerobili tamto. Často sú veľmi komplikovanými zákazníkmi a ak by niekto nechcel nositeľov takýchto kvalít za svojich susedov, bolo by nemúdre vziať ich za bohov. Viem, že pre mnohých ľudí je konfrontácia s takýmto pohľadom nepríjemná a vzhľadom na politickú situáciu v čase vzniku ich náboženstiev aj mentálnu úroveň ich nasledovníkov by sme aj bohom mali dopriať komfort pochybnosti. No v žiadnom prípade nie je možné ignorovať ich vyjadrenia v starých, no stále autorizovaných textoch. Spôsob, akým stále motivujú správanie svojich nasledovníkov, aj dnes prináša tak veľa utrpenia. Ako každý čitateľ inteligentných novín isto vie, utláčajú väčšinu žien na svete a pravidelne vybuchujú v čudných a utrpenie prinášajúcich činoch, a to aj napriek tomu, že sú neustále pozorne sledovaní.

Na druhej strane, plný rozvoj mysle, jej jasného svetla a žiarivej bdelosti , jej vedomia obdareného plnou slobodou cítiť, pýtať sa a konať – to je to, čo je dokonalé. Spočívaj v tom a vyhýbaj sa všetkému osobnému, zložitému a nejasnému. Choď priamo k žiarivej, súcitnej radosti, ktorá je vždy uspokojujúca.

Najprv nájdi v telefónnom zozname najbližšie buddhistické centrum, alebo sa pozri do zoznamu na zadných stránkach niektorej z mojich kníh. Spýtaj sa mojich šľachetných idealistických žiakov na učenia a meditácie, ktoré používame, polož im svoje najinteligentnejšie otázky a pokús sa navštíviť centrum vždy, keď budeš môcť. Spoločne to tvorí naozaj širokú, silnú cestu pre rast.

Človek bude postupne veci menej hodnotiť a viac spočívať v jasnom priestore svojej mysle. Ak chceš využiť čo i len pár voľných chvíľ, môžeš si nad svojou hlavou predstaviť sediaceho buddhu, ktorý padá do tvojho srdca a žiari z neho, aby pomáhal všetkým bytostiam. Aj ďalšie takéto, takmer okamžité meditácie vytvoria stav nadbytku, o ktorý sa môžeme deliť s ostatnými. Dôležité je, prinajmenšom v buddhizme diamantovej cesty, „správať sa ako buddha, až kým sa buddhom nestaneme“. Rob veci tak dobre ako dokážeš, až kým ti to nebude úplne prirodzené a z tejto úrovne potom konaj.

Nie. Vedomý život je o poznaní vnútorných procesov, nie o ich kontrole. Ako sme sa už zhodli, skúsenosť mysle je neohrozenosťou, radosťou a aktívnym súcitom a tak nič nemôže narušiť našu pravú prirodzenosť. Jednou z vecí, ktorá ľudí najviac prekvapí, keď začnú buddhizmus praktikovať je, že pokrok na ceste k osvieteniu nie je charakterizovaný ani tak tým, či pribúdajú pozitívne myšlienky a zlých myšlienok je menej. V mysli funguje spätná väzba a tak pokrok nemôže nastať jednoducho len vďaka pozitívnemu mysleniu a príjemným podmienkam. To dôležité je to, že na myšlienkach až tak nezáleží. Ako rastie žiarivosť zrkadla, obrázky v ňom prestávajú byť tak dôležité. Keď zažívame nadčasovú silu mysle, pripútanosť – či už pozitívna, alebo negatívna – k objektom uvedomovania sa zmenšuje. V tu a teraz súčasne vznikajúcej múdrosti sa všetka skúsenosť objavuje čerstvá, radostná a pravdivá vo svojej najhlbšej esencii.

Stačí byť spontánny a nenútený. Cítiť sa v živote doma. Považovať to najlepšie, čo v bytostiach je, za ich pravú esenciu a nepreceňovať, čo zvládnu práve teraz. Samozrejme, je to postupný proces. Pre tie najťažšie prípady budeme pravdepodobne vždy potrebovať väzenia. Stále budeme potrebovať policajtov, ale bolo by príjemné vidieť ich viac v getách a menej na cestách, kde sa doprava tak či tak uriadi sama. Dôležitý je pohľad, že ľudia majú ako sa zdokonaľovať . Ak by sa ľudia cvičili zažívať priestor viac ako nádobu, ktorá nás všetkých objíma a menej ako ničotu alebo nedostatok niečoho, ktorý nás oddeľuje, všetci by sme tým veľa získali.

Čo naozaj chcem, je pomôcť čo najviac ľuďom rozpoznať, že ich myseľ je jasným svetlom, pomôcť im pochopiť, že cítiť strach je úplnou chybou, pretože ich prirodzenosti nemôže nič ublížiť. Čo by som veľmi rád spustil, je lavína robustného, humorného a kritického uvedomovania si potenciálu života. Viesť stále viac ľudí k objavu skutočnej dôvery, pravdy a šťastia v nich samotných a zmocniť ich deliť sa o to s ostatnými. To je dôvod, prečo píšem svoje knihy; to je to, čo som na svojich prednáškach robil každý večer počas posledných 24 rokov. To je dôvod, prečo sme po celom svete doteraz založili 180 skupín buddhizmu diamantovej cesty a dôvod, prečo som odvtedy každý deň v novom meste. Rok čo rok rastie počet mojich blízkych priateľov, ktorí tiež pracujú na tejto vízii. Vieme, že buddhizmus školy Karma Kagjü prináša výsledky, že metódy, ktoré sme nedávno priniesli z Tibetu, sú veľmi efektívne. Pracujú s príčinami a nie následkami a nie sú sentimentálne ani strnulé. Naša línia disponuje širokou paletou metód, a to, ako úspešne sa nám podarilo striasť zovretie komunistickej Číny a oslobodiť 17. Karmapu Thajä Dordže, dokonca posilnilo jej chuť slobody. 17. Karmapa sa vyvíja úžasne a je to veľká radosť.

V deň, keď ľudia povedia stokrát OM MANI PEME HUNG alebo KARMAPA ČENO tak prirodzene, ako dnes prehltnú aspirín. Čím viac investujeme, tým viac sa nám vráti. Všetko, čo potrebujeme, je tu. Ak sa rozhodneme pridať sa k nezávislej inteligencii západných krajín, spolu s neporušenou silou línie, budeme súčasťou úžasného rozvoja a vo svete sa objaví veľa dobra.